Turning Tables.

K názvu ma inšpirovala pesnička od Adele, ak chcete pustite si ju k tomu :) 

Zafúkal studený vietor a mňa striaslo, hoci som bola zabalená v teplom kabáte. Až neskôr som si všimla, že sa mi rozopli posledné dva kombíky pri krku a na odhalenej pokožke mi naskakujú zimomriavky. Trasúcimi prstami som si ich zapla a rozhýbala si palce na nohách, aby mi celkom nezamrzli.

Môj malý William sa nadšene húpal na hojdačke v parku a nejavil žiadne známky toho, že by mu bola zima. Vlasy rovnakej farby, akú má jeho otec mu vietor odfukoval z čela, a každú chvíľu ku mne vrhal pohľady, aby sa uistil, že som ešte tu. Zakaždým som sa naňho usmiala, i keď som na to náladu nemala. Park bol ľudoprázdny a ja som sa strhávala pri každom pri každom zašušťaní lístia.

Will si nemusel lámať jeho malú hlavičku s problémami, jediné, čo ho zaujímalo, boli jeho hračky a zábavky. Nevšimol si moje kruhy pod očami, z toho, že som už asi tri noci nespala, no vycítil, že sa niečo deje. Vždy, keď ku mne prišiel a pohladil ma malou rúčkou, zložilo ma to ešte viac. Tie oči, všetko, úplne ako otec. Občas sa naňho tenkým hláskom spýtal, no keď videl, že o tom nechcem hovoriť, iba sa ma veselo snažil zatiahnuť do hry. Bol veľmi vnímavý.

Ja som sa už nechcela vracať k tej noci. Brucho mi však zvieral hrozne ťaživý pocit, nemohla som sa cez to preniesť. Čo som očakávala? Podvedomie ma varovalo už dávno.

So širokým úsmevom som otvorila dvere na ich šatni, a uvidela môjho priateľa, ako bozkáva namachlenú blondínu s veľkými prsiami. Neveriacky som sa na nich dívala, zatiaľ čo jej prakticky vycuciaval tvár...

Zobudila som sa zadýchaná a spotená, a upokojila som sa, až keď som ho videla spokojne odpočívať vedľa mňa. Také niečo by sa predsa nič nemohlo stať. Tie moje tehotenské sny.

Zdvihla som pohľad zo zeme, a na konci parku uvidela nejakého človeka ako kráča naším smerom. Nevenovala som mu pozornosť, no pre istotu som sa postavila zo studeného múrika, na ktorom som sedela a prešla sa k Willovej hojdačke. Zadívala som sa na tmavomodrú oblohu a znova zablúdila v myšlienkach.

Divo pobehoval po izbe, keď som mu oznámila, že mám kontrakcie. Našťastie jeho najlepší priatelia zachovali pokoj, a zaviezli nás do nemocnice. Sestričky naňho podozrievavo pozerali, nemysleli si, že by to zvládol, no on ich o tom horlivo presviedčal. Nakoniec sa mu podarilo odpadnúť, bol vystresovaný viacej ako ja sama. Potom som namiesto jeho ruky zvierala okraje postele a porodila mu krásneho syna. Ešte týždeň sa zajajkával, keď sme o tom rozprávali.

Will sa zrazu zdvihol z hojdačky a zadíval sa na toho človeka. Bol už dosť blízko k nám, aby som rozoznala, že je to celkom vysoký muž, hlavu mal však sklonenú, tak som naňho nedovidela. Ruky mal hlboko vo vreckách a jeho chôdza mi bola neskutočne známa.

„Mami, kto je to s ockom?“ spýtal sa Will, ktorý stál pri dverách, zatiaľ čo ja som sedela na sedačke v zákulisí. Prvýkrát bol na ich koncerte, takže celý vzrušený pobiehal všade, kam sa dalo. Prešla som k nemu, a vzápätí ma oblial studený pot. Moja nočná mora sa naplnila, akurát že tentokrát, to bola čiernovláska a ona pritláčala jeho o stenu. Keď ku nám vzhliadol, odtrhol sa od nej a v jeho očiach som zbadala vinu, no i strach. Bál sa, ako zareagujem.

Bez slova som vzala Willa na ruky a rozbehla sa do nášho bytu. Vzala som si jeho auto, pobalila všetky veci a odišla k mame. Neodpovedala na telefonáty a vyhovárala sa, že nie som doma, keď prišiel. Čo som mala robiť?

„OCI!“

Len čo tie slová Will vykríkol, zastavilo sa mi srdce. Rozbehol sa k mužovi v strede parku, a ja som v ňom spoznala Louisa. I keď bolo chladno, nohavice mal vyhrnuté a odhaľovali členky. Will sa mu zavesil na nohu, on si ho vyhodil do náruče a silno ho objal. Na tvári im obom žiaril široký úsmev. Vyzeralo to, akoby sa nevideli roky a ja som v Louisovom oku zaregistrovala slzu.

„Ocko, kde si bol?“ Počula som Willa spytovať sa ho, a pomaly som sa k nim blížila, snažiac sa ignorovať Louisa, no proste sa to nedalo. Pozrel na mňa, neistý čo mu má odpovedať, no ja som len pokrčila plecami.

„Bol som navštíviť tvoju babku v Doncastri,“ povedal zamračene, pretože mu nemohol len tak povedať, vieš ja a tvoja mama už nie sme spolu, lebo som pobozkal inú ženu.

„Ale už si späť, a môžeme ísť domov,“ Will sa nadšene usmial, och, kiežby to bolo tak ľahké.

„Will,“ konečne som prehovorila, zatiaľ čo ho Louis zložil na zem, „Will, nemôžeš to pochopiť, ale mamička s ockom už spolu nebudú viac bývať.“ V očiach sa mu zaleskli slzy, ja som si k nemu kľakla a privinula si ho.

„Ale mami, prečo?“

Nevedela som, čo mu mám odpovedať. Celá som sa triasla, keď som z úst pomaly vypúšťala slová. „Niekedy sa dospelí ako mamička s ockom zhodnú, že veci medzi nimi nefungujú tak, akoby mali, a rozhodnú sa ísť oddelenými cestami, tak to proste niekedy býva.“

Will sa pozrel na Louisa, a z oka mu vypadla slza. Aj Louisove sa už kotúľali dolu lícami. „Ocko, presvedč maminu, nech zostaneme spolu.“

„Kiežby som mohol,“ jeho hlas bol tichý a čupol si k nám. Natiahol sa k mojej ruke a vzal ju do dlaní. „Kaylee, kiežby som ti mohol vysvetliť, ako ťa milujem. Je to ako opisovať ako chutí voda, skrátka nemožné. Ľúbim ťa najviac na svete, nedá sa pochopiť ako veľmi. Keď si odchádzala z toho koncertu, zabíjalo ma to. Celé dni som sa pre to zožieral, mal chuť prefackať sa, bola to kravina. Urobil som strašnú chybu, a ľutujem to, nedala si mi ani šancu vysvetliť, že to ona sa na mňa vrhla ako prvá, ale –“ nadýchol sa a v tvári sa mu zračila rezignácia, „ale nebudem ti to vysvetľovať, aj tak by si mi neuverila. Bola to najväčšia chyba môjho života, opustiť tak dokonalé dievča a toho najlepšieho syna na svete. Ľúbim vás oboch, a dal by som všetko za to, keby mi venuješ druhú šancu.“

Postavila som sa, vzala Willa za ruku a bez slova sa otočila na odchod. Zrazu som pocítila, ako ma Louis chytil za zápästie a potiahol k sebe. Ocitli sme sa tvárou v tvár. Niečo vytiahol z vrecka a vtlačil mi to do dlane.

„Toto je pre teba, plánoval som ti to dať práve na tom koncerte, ale no -“

Vytiahla som si ruku z Willovej dlane a otvorila krabičku, ktorá spočívala v druhej ruke. Oči sa mi rozšírili od prekvapenia, nemohla som tomu uveriť. Dívala som sa na jednoduchý diamantový prsteň. Louis k nemu položil prst, aby som krabičku nemohla zatvoriť. „Chcel som ťa požiadať o ruku.“ Pozrela som mu do úprimných očí, v ktorých sa ešte stále leskli slzy. Will skákal pohľadom z jedného na druhého.

Dlho som nič nevravela. Môj mozog to odmietal spracovať, ale nakoniec som šepla tak potichu, že som si nebola istá, či ma vôbec počul. „Áno.“

Chvíľu sa na mňa díval, ešte stále akoby plný nádeje, ale na tvári sa mu objavil široký úsmev. Chytil ma okolo pásu a pritiahol bližšie, vzdialenosť medzi nami zmizla. Pobozkal ma na pery, vložil do toho všetku svoju lásku a ja som sa rozplakala. Počula som, ako sa Will chichoce, obaja sme pozreli naňho dolu a každý ho chytil za jednu ruku.

„Poďme domov,“ smrkla som.

Venujem ju Kikuške, pretože ona má rada Louíího :) A vlastne všetkým, ktorí ľúbia nášho mrkvičiaka :)xx
P.S.: JOP asi až v piatok, zajtra ideme ku kamarátke na oslavu :)