Words.

Tri dni s mojou múzou Maruš sa prejavili na tejto jednodielovke :) Síce pointe ani ja sama nechápem, ale písala som to v ošiali inšpirácie :D Hope you'll like it :)
Venujem teda mojej múze, ľúbim ťa žena, na naše debaty nezabudnem :) 
song :)

Chytiť svoj dych, hlavne sa odtiaľ dostať. Opäť sa ocitla v obrovskom dave ľudí. Tlačili sa na ňu zo všetkých strán. Hoci sa snažila, navždy zostane len neviditeľné dievča bez nádejí. Dych sa jej zrýchľoval, videnie rozmazávalo. Chytia ju. Vždy ju nájdu a zatvoria naspäť do temnej miestnosti. Utápa sa tam vo výčitkách, tie slová, ktoré mu chcela tak zúfalo povedať, jej zostali visieť na špičke jazyka.

Mysleli si, že sa zbláznila. Preto ju odviedli na to miesto, odkiaľ sa vždy snažila ujsť. Iba ona vie pravdu. Nemohla sa tam vynoriť nad hladinu pochmúrneho sveta, až keď sa ocitla v reáli na ňu všetko spadlo. Prisahá, že občas počuje jeho hlas v poryvoch vetra prenikajúcich cez škáry. Vtedy sa zhovára s tieňmi, a kričí, keď sa ju snažia umlčať.

Ako rada by si v tejto chvíli zaťala nechty do pokožky, ale nemala aké. Úplne jej ich ostrihali, keď zistili, čo s nimi dokáže. Koľkokrát jej už našli pod nimi zaschnutú krv a na rukách i nohách hlboké škrabance.

Nikdy sa v zrkadle poriadne nevidela. Jediné čo poznala, boli jej havranie vlasy, no aj tie jej z času na čas ostrihali. Najlepšie sa cíti, keď sa chúli v ošarpanej kúpeľni, na chrbte ju chladia dlaždice, ktoré boli kedysi žiarivo biele, no zub času spôsobil, že sú sivé. Vlastne, možno nie sú sivé, lenže ona nevidí už žiadne farby. Jej dni sú šedivé s občasným zábleskom čiernej, či bielej.

Občas jej hlavou prebleskne, že je naozaj sama. Jediný úprimný človek, ktorého z času na čas stretáva je vráskavá starenka. Chodieva za ňou, stareckou rukou ju jemne hladí po ruke a rozpráva sa s ňou. Ona však počuje len nezmyselné útržky, nesústredí sa na celé vety. Kričí na starenku, tá sa však na ňu iba díva so slzami v očiach. Potom ich oddelia, a uvidia sa až pri ďalšej návšteve. Vždy sa to opakuje.

Zreteľne sa v jej hlave objavuje len jedna vec. Chlapec, asi v jej veku, i keď nemôže sama odhadnúť, ako plynú roky. Preto si vždy našla cestu von, musela mu to povedať. Ako veľmi jej chýba. Kvôli nemu sa každú noc budí rozhorúčená, a hodiny vykrikuje jeho meno, no potom ju niečím upokoja a už sa na to nespomína.

Nevedela, či je to skutočné. Svojimi predstavami sa sama len týrala. Nechcela, aby to niekto vedel. Nerozumeli by jej šialenej posadnutosti, stačilo, že tomu ani ona nerozumela. No keď už všetko malo byť stratené, chcela, aby aspoň vedel, že je ešte stále tam. Že naňho myslí.

A tak keď stála na okraji cesty, vietor rozfúkaval jej vlasy a uvidela ho, hlava jej išla vybuchnúť. Medzi odtieňmi sivej prebleslo svetlo jasného dňa, ktorý sľuboval jeho návrat.

Rozbehla sa priamo k nemu, už ani silné ruky, čo sa za ňou naťahovali ju nemohli zastaviť. Taktiež nemohli zastaviť ani obrovský nákladiak, rútiaci sa po ceste.

Vrazil do nej v plnej sile, ktorá ju na chvíľu vyhodila do vzduchu. V tej chvíli vyzerala tak pokojne, ako nikdy v živote. A on sa na to díval s hrôzou v očiach. Spoznal ju, aj po toľkých rokoch.

Jej duša sa rozprskla na milión kúskov, ale konečne našla svoj odpočinok. Posledná myšlienka v jej hlave bola súvislá, plná farieb a radosti. Dúfala, že tam hore ju privítajú ako seberovnú a bude sa cítiť dobre.

...

Chlapec trasúcou rukou siahol na bránku, ktorá sa pod jeho dotykom roztvorila a hlasno zaškrípala. Srdce mu bilo až kdesi v hrdle, kde mu od žiaľu navrela veľká hrča. Stále si pamätal na tie iskričky v jej očiach, keď bola pri ňom naozaj šťastná. No potom začali vyhasínať a on nemohol nič robiť. Sledoval, ako chradla po jeho boku a nakoniec mu ju zobrali. Po lícach sa mu spustili horké slzy. Neznášal každú minútu ich odlúčenia, no už ju nemohol nájsť. Netušil, čo sa stalo a prečo ju tam vlastne držali.

Chladný vietor uchytil mŕtve lístie zahaľujúce krajinu a rozfúkal ho do povetria. Hral sa s jeho vlasmi, na rukách mu o chvíľu naskočili zimomriavky. Úzkym chodníkom sa dostal až na koniec strašidelného cintorína. Vietor mu hvízdal v ušiach, niesol k nemu útržky zvukov. Cinkanie zvonkohry zavesenej v korune mohutného stromu, trieštenie sklenenej vázy.

Na kamenný pomník položil malú sviečku, no nemalo zmysel ju vôbec zapaľovať. Potom len kľačal na tvrdej zemi so zatvorenými očami. Pery sa mu pohybovali v tichej modlitbe a keď skončil, chcel sa rozhovoriť.  

Bolo mu jedno, že by ho nikto nepočul, veril, že ona je tam s ním. Nemohol sa k tomu však prinútiť. Jediné, čo z neho vyšlo bolo tiché: „Chýbaš mi. Raz sa nájdeme, verím tomu.“

P.S.: ani neviete, ako strašne ma tie komentáre tešia! ďakujem, ľúbim vás :) NTL možno zajtra alebo pozajtra :))