Never Too Late 16.

Už dlho som nepridala že časti dva dni po sebe, čo? :D Možno bude nejaká aj zajtra :) Anyway, dúfam že ma za toto nebudete chcieť zabiť, enj- no nič :D ľúbim váás, tie komentáre mi vážne dodávajú chuť písať♥♥

Harry

Keď som sa objavil v kuchyni, ako prvé ma privítal mamin široký úsmev. Toto mi chýbalo. „Dobré ráno,“ zamrmlal som a dal jej pusu na líce. Ako tínedžer večne naštvaný na ranné vstávanie som nemával veľmi dobrú náladu, ale teraz keď som nebýval doma často, užíval som si chvíle s ňou.

„Dobré... pozri pripravila som vám raňajky. Ak by si chcel, môžeš ich Will odniesť hore,“ pozrela na mňa súcitným pohľadom a pohladila ma po tvári. Večer som im všetko vyrozprával, a našťastie to pochopili. Mama si Will obľúbila už za tú chvíľu a keď zistila, čím si prešla, nuž... asi sa k nej bude správať trochu inak. „Mami, nepripomínaj jej to, dobre? Chovaj sa pred ňou normálne prosím ťa, asi by nechcela ďalší súcit...“ povedal som jej jemne.

Prikývla a začala na podnos nakladať raňajky. Pohár s džúsom, nejaké toasty. Ja som si len jeden vložil medzi zuby, podnos vzal do rúk a vyšiel k mojej izbe.

„Ill,“ zamumlal som nezrozumiteľne a potichu. Raňajky som položil na nočný stolík, toast vzal do ruky a potom Will jemne zatriasol. Mľaskla a pretočila sa na bok; trvalo mi hodnú chvíľu presviedčania, kým otvorila oči a privítala ma rozospatým pohľadom.

Pošúchala si oči hánkami ako bábätko, a ja som sa nemohol ubrániť myšlienke, že je neskutočne zlatá. Zívla a nadvihla sa na lakťoch, potom jej pohľad padol na raňajky.

Na tvári sa jej rozlial úsmev a posadila sa. „Ďakujem,“ šepla a natiahla sa po toast. S chuťou doňho zahryzla, zatiaľ čo ja som sa usadil so skríženými nohami oproti nej. Odpila si z pomarančového džúsu, ja som jej ho potom vzal a napil sa aj ja.

Potichu sme prežúvali, keď sa vo dverách objavila moja mama a oslovila Will. „Zlatko, už dávnejšie som mala plán ísť do kúpeľov na nejaké procedúry, a veľmi by ma potešila tvoja spoločnosť. Harry by zatiaľ mohol ísť pozdraviť svojich starých známych, čo vy na to?“

Úkosom som pozrel na Will, ktorá pokrčila plecami, očividne nevediac, čo by mala povedať. „Mala by si ísť,“ povzbudzujúco som jej stlačil ruku a ona po chvíli váhavo prikývla.

Kráčal som po dobre známych zasnežených uliciach, keď sa z neba spustil dážď zmiešaný so snehom. Nezastal som, nasadil si na hlavu kapucňu a pokračoval, spomínajúc na momenty, čo som tu zažil. Prechádzal som okolo pekárne, v ktorej som pracoval. Každé otvorenie dverí ku mne privialo vôňu pečiva, tú vôňu ktorú som tak miloval. Zaváhal som, ale nevstúpil dnu, povedal som si, že sa tam zastavím po ceste naspäť.

Nemal som konkrétny cieľ. Moje kroky viedli do parku, kde som si dal niekoľko koliečok okolo jazera. Začínal som ľutovať, že som si nevzal šál, pretože mi začínala mrznúť tvár. Mal som plnú hlavu myšlienok. Nikdy som sa nezamýšľal, prečo som sa vôbec na niečo takéto dal.

Proste som uvidel jej fotku, a povedal si, prečo to neskúsiť? Simon mi to vysvetľoval, takéto veci sa proste niekedy udiať museli. Neplánoval som, aby to dopadlo takto. Chcel som s ňou rok vytrpieť, ako s Caroline a potom sa rozísť. No niekedy sa to celé otočí. A mňa to zavalilo. Desilo.

Desila ma predstava, že by som k nej mohol cítiť niečo viac. Ale nemohol som teraz vycúvať, mal som šancu iba čakať ako to celé dopadne.

Premýšľal som, či bude môj bývalý najlepší priateľ doma. Hoci som zamieril k jeho domu, zrazu som sa našiel prešľapovať pred celkom inými vchodovými dverami.

Až po chvíli som sa prinútil stlačiť kľučku. Neuvažoval som celkom nad tým, čo robím, ani či to vlastne urobiť chcem, ale keď som sa ocitol v tej izbe, z hlavy mi vyfučalo všetko.

„Harry! Čo tu robíš?“ otočila sa mojím smerom na otáčavej stoličke, odhŕňajúc si plavé vlasy z tváre. Namiesto odpovede som pokrčil plecami, dvoma veľkými krokmi sa presunul k nej a vytiahol ju na nohy do môjho náručia. Pobozkal som ju so všetkou nahromadenou vášňou a strachom. Styles, už vieš prečo si nikdy neuvažoval nad svojimi citmi k Will. A teraz vidíš, čo to spôsobuje. Vytlačil som myšlienky na Will z hlavy.

„Natalie,“ šepol som a zrazu sme sa obaja ocitli na posteli, ktorá sa pod našou váhou prehla. Nečakal som na nič, o chvíľu sme skončili bez tričiek. Natalie sa nepýtala zbytočné otázky, a ja som už nepremýšľal, ani nad pocitom viny, čo sa mi vznášal nad hlavou, pripravený napadnúť mi myšlienky ako hladné supy svoju korisť.