Never Too Late 23.

Dostala som len jeden komentár k jednodielovke. A to znamená, že sa vám to nepáčilo... a to znamená že by som mala prestať písať. Just kidding :D

Anyway, dneska sme mali oslavu a som doslova prežratá. Nikdy viac. A zajtra objavím v chladničke ešte nejaké koláče, ňam ňam :D

Ale mala som až mimoriadne dobrú náladu a toto je výsledok. Teda tá nálada sa na tom neodzrkadlila, ale som kreatívnejšia ako obyčajne :D Enjooy♥

(because Katie doesn't know it anymore)

Ako to môžeš odhadnúť?

Je tu nejaké znamenie? Blikajúce svetlá? Zlovestné sirény? Nejaké výstraha, pred tým, než spadneš, spadneš príliš hlboko?

Je tu spôsob ako pozastaviť, prišpendliť dolu presný okamih, kedy sa pocit vyvinie do niečoho, čo už nemožno ovládať? Všetko sa mi vyšmyklo z rúk. Bolo to tým, ako som sa cítil? Ako moje telo reagovalo? Vecami, ktoré som urobil?

Nie, nedalo sa to zastaviť. V tej chvíli som sa cítil úplne uvoľnene. Nebol už to príznak niečoho zlého? Aj keď mi z tváre zmizol úsmev, moje vnútro prekypovalo entuziazmom. Prevzalo to nado mnou kontrolu a srdce sa mi rozbúšilo možno prirýchlo.

Potichu som skúmal Willinu tvár. Jej oči rozšírené od očakávania, vlhké vlasy padajúce jej do tváre ako sa posadila na päty predo mňa.

„Si taká krásna,“ šepol som a prečesal jej vlasy prstami. „Ľúbim ťa.“ A bolo to vonku. V tej chvíli ma zachvátila panika. Harold, zase si všetko pokazil. Oči sa jej zväčšili na enormnú veľkosť, zmeravela, iba na mňa pozerala s pootvorenými ústami. „Vieš, nemusíš mi to hovoriť naspäť... iba som chcel, aby si to vedela,“ zamrmlal som, a uprel pohľad na moje ruky, zaborené v snehu aby som zabránil ich triaške. Nervóznej triaške.

Nikdy som nič podobné k nikomu ani nemohol cítiť. Ja, Harry Styles, zamilovaný? Pred mesiacmi to bola naivná predstava. A potom prišlo toto dievča. Obrátilo mi celý svet hore nohami, nevedel som rozoznať jeho hlavu či pätu.

A keď som to povedal, najskôr sa všetko zmotalo do úplného chaosu. Srdce sa mi začínalo upokojovať. „Aj ja ťa ľúbim Harry,“ šepla naspäť a chytila ma za ruku. V tej chvíli som cítil akoby sa som sa končekmi prstov zachytával pevného bodu. Ale všetko bolo stále v absolútnom chaose. Pretože som sa znovu vystrašil. Vystrašil predstavou ako by ma mohol tento vzťah vtiahnuť do nepoznaného víru.

No nedal som to na sebe poznať. Ústa som sformoval do úbohej napodobeniny úsmevu, a aby som to zakryl, natiahol som sa po Will a vzal ju do náručia. Všade bolo úplné ticho. Napokon som sa postavil a dúfal, že sa tieto hnusné myšlienky vyparia rovnako rýchlo, ako prišli.

„Poď, mohli by sme postaviť snehuliaka.“

Will na mňa pozrela a zahryzla si do pery. „Ochorieme.“

„Nevadí, budeme sa potom liečiť spolu.“

Pokrčila plecami a dovolila, nech ju postavím na nohy. Chaos, čo mi vládol vo vnútri som zmotal do snehovej gule, ktorú sme váľali po zemi. Zanechávalo však za sebou stopu. A vedel som, že tej stopy na duši sa nikdy nezbavím. Celý čas som zvádzal boj. Netušil som, čo vlastne chcem.

Na snehuliakov krk sme uviazali môj modrý šál. Do toho uzla som uzamkol všetky pochybnosti. Aj v tejto chvíli som však vedel, že sa vrátia. Vždy sa vrátia.

Potreboval som nájsť istotu. Istotu, že sa týmto nič nezmení. Will mala po celý čas na tvári úsmev. A čo to malo znamenať pre mňa? Že sa naozaj nič nezmenilo? Vyznali sme si city a stále budeme vo falošnom vzťahu? A čo potom, keď to skončí? Chcem vôbec, aby to skončilo?

Nabral som si za hrsť snehu, a položil si ho na hlavu, akoby mi to pomohlo schladiť myšlienky, zastaviť nekonečné otázky, na ktoré som nepoznal odpovede. Život nám nikdy nenaloží viac, než zvládneme. Ale toto mi vážne začínalo prerastať cez hlavu, a zachádzalo ďalej, než by som očakával...