Never Too Late 26.

Kočky zajtra časť určite nebude, ideme na výlet :) Uvidím, kedy budem mať čas, pretože mám dosť učenia, ale keď tak niečo by mohlo byť v piatok alebo sobotu ;) 

Koncom týždňa sa môj smútok zmenil na nevítané otupenie. Nebola to taká bolesť, ako keď bežíš príliš dlho, si bez dychu a začne ťa pichať v rebrách. Teraz to bola skôr prázdnota. Bolestivá absencia.

Chýbalo mi, ako sa každá miestnosť automaticky zmenila, keď do nej vkročila. Ako sa kyslík zdal ľahšie dýchateľný a ako jej úsmev bola tá najžiarivejšia vec, čo som kedy videl. Chýbala mi jej citrusová vôňa s nádychom niečoho sladkého, čo som nikdy nevedel identifikovať.

Nebol som v poriadku, ale žil som.

V mojom živote sa vytvoril akýsi systém, alebo skôr sa vytvoril okolo neho. Zdalo sa, že som nikdy nebol sám, bol som pod stálym dozorom. Zayn mi volal ráno, večer zase Liam či Niall. Hovory boli krátke a konverzácie neboli dlhé, chalani vždy prekĺzli okolo témy na čepeli mojich pŕs. No po každom rozhovore som sa cítil o čosi ľahší. Akoby to zo mňa pomaly opadávalo. Hoci Louis mal Eleanor, snažil sa byť doma čo najčastejšie a venovať sa mi.

Vždy som sa však tešil na každé rozptýlenie, pretože zanechanie ma samého s vlastnými myšlienkami mi zhoršovalo náladu.

„Mali by sme si dať pauzu,“ navrhol Liam, keď sme sedeli aj za prítomnosti Paula v našom dome. Úkosom oka na mňa pozrel a potom znovu upriamil pozornosť na Paula.

Louis prikývol. „Harry, mal by si ísť domov.“

Pritiahol som si kolená k hrudi a zložil si na ne bradu.

„Bojím sa,“ prehovoril som potichu a snažil sa vyhýbať očnému kontaktu so všetkými.

Niall mi položil ruku na plece. „Čoho?“

„Že už sa k sebe nevrátime. Rozpadneme sa.“

Louis si povzdychol. „Harry o tomto sme sa bavili tisíckrát...“

„Áno, ale nikdy nie v takejto situácii,“ ostro som ho prerušil.

„Nezáleží v akej situácii. Čo sme si vytvorili je silné, a dobre to vieš. Nerozkýve nás to.“

„Veď je to len pauza,“ dodal Zayn.

„Teraz som vám na nič, nevidíte?“

Paul mlčal a sledoval každý môj pohyb. Napokon prehovoril. „Je to kvôli dievčaťu?“

Odfrkol som si a pokrútil hlavou. Odmietam sa k tomu vracať.

Paul s Liamom si vymenili pohľady. „Aj tak sa nám nedarí nič napísať, vrátime sa k tomu potom. A vidíme sa v štúdiu.“

Predtým, než som vošiel do izby ma dobehol Zayn. Položil mi ruku na chrbát a pozrel na mňa. „Zajtra to bude znovu lepšie.“ Akoby sa aj s Liamom dohodli na utešujúcich vetách, kto mi povie čo skôr.

„A čo ak nie?“ Z úst mi vyšiel trhaný nádych.

„Tak si to znovu povieš zajtra. Pretože môže, nikdy nevieš. V určitom okamihu zajtra bude lepšie.“

Tie slová mi zarezonovali v hlave.

Nemohol som sa však zbaviť strachu. Strachu, ktorý teraz nahradil bolesť a uvažoval som nad tým, či to bolo dobré rozhodnutie.

Celú cestu do Holmes Chapel si v mojich myšlienkach zase vydobili nadvládu tie neželané. Obával som sa aj stretnutia s mamou. Čo mi povie na toto všetko? Že som strašný idiot uznám aj sám. Ach, zaujímalo by ma, ako sa má Will...

Taká kratšia a zase "depkujem" ako povedala Maruš :D Ale tie depresívne časti sa mi píšu lepšie než normálne :D:)