Never Too Late 27.

Poviedka dopísaná. Toto je predposledná časť. Nejdem sa tu rozpisovať, viem, že ste čakali, že táto poviedka bude dlhšia, to aj ja. Len nejak už nemám silu ju naťahovať... enjoy♥

Will

„Ja viem Eleanor... aj on mne,“ vzdychla som do telefónu. Zrazu ma za nohu potiahla malá sesternica a uprela na mňa nedočkavé oči. „Počuj, musím končiť. Ešte sa ozvem.“

„Jasné. Drž sa.“

S Eleanor som volala asi po stý krát. Vypytovala som sa naňho. Stále to bolo rovnaké. Nespamätal sa, tak isto ako ja.

Kvokla som si a pozrela na Becky. „Čo moja?“

„Kedy budú tie palacinky?“

Pokrčila som nosom. Na jedlo som nemohla ani myslieť. Postavila som sa a prešla k stolu, kde ležala nedokončená palacinka. Natrela som na ňu nutellu a poriadnu vrstvu šľahačky, potom posadila Becky na stoličku a postavila to pred ňu.

S nechuťou som sledovala, ako jej palacinka mizne v zababraných ústach. Uprela som pohľad na svoje bledé ruky, cez ktoré presvitali žily. Zo zápästí mi vytŕčali kosti, mohla som si zrátať rebrá, či stavce. Nemohla som tomu zabrániť, rapídne zo mňa ubúdalo. Nedokázala som sa však prinútiť k jedlu.

Často som uvažovala, či bol dobrý nápad prísť do Ameriky. Akoby som sa tu mohla schovať pred sebou, či ostatnými. Niekedy som bola rada, že mám spoločnosť malej sesternice. Nevedela, čím si prechádzam, nestarala sa o to. Jej detská nevinnosť ma udržiavala pri živote.

No skúmavé pohľady mojej tety ma znervózňovali. Našťastie po tom, čo som jej všetko povedala sa už viac nepýtala a nechala ma samú.

„Will, kde býva Boh?“ Moje myšlienky prerušila Becky a ja som zostala úprimne zaskočená. „A–ako to myslíš?“

„Mamina mi o ňom rozprávala a mňa by zaujímalo, či má v nebíčku nejaký dom. Alebo spáva na obláčiku?“

„Čo ti o ňom hovorila?“

„Keď som zaspávala... vravela mi niečo, že je to nespravodlivé. Že by si nemala takto trpieť. Ale vážne by ma zaujímalo kde býva!“

Becky zoskočila zo stoličky a postavila sa predo mňa. Špinavé ruky si založila v bok, čo okamžite vytvorilo škvrny na jej bielom tričku.

„Myslím si, že sa vznáša na obláčikoch. Sleduje všetko na zemi aj so svojimi anjelikmi. Aj ty máš svojho anjelika, ktorý na teba dáva pozor.“

„Aj ty máš nejakého?“
„Neviem, zlato,“ odvetila som jej a zdvihla si ju do náručia. „Poď, teraz ťa umyjeme.“
...

Dvere mi otvoril prekvapený Louis. Pozeral na mňa ako na ducha. „Nemala si byť v Amerike?“

„To je dlhý príbeh... je tu Harry?“ spýtala som sa rýchlo, ani som nečakala na odpoveď a prešmykla sa okolo neho. Celú cestu som nad tým uvažovala. Čo mu poviem, čo urobím. Nakoniec som to nechala na improvizáciu.

Len čo som dorazila do Harryho izby, vedela som, že niečo nie je v poriadku. Izba bola prázdna, až na pár kusov nábytku. Môj zrýchlený dych sa ozýval v prázdnom priestore.

Ako vo sne som sa vrátila za Louisom. Opieral sa o stenu a opatrne sledoval moje pomalé kroky.

„Louis... kde je Harry?“ Nič nevravel. Srdce mi začalo biť rýchlejšie. „Louis!“