Never Too Late 28.

Dneska má môj daddy narodeniny, a ja pre neho nemám darček. Takže to vidím tak, že nájdem niekde čokoládu, zabalím mu ju a prekvapenié! :)
Posledná časť... nejdem sa teraz rozpisovať, som na to príliš ako to nazvať? zasnívaná? 
No každopádne, enjoy♥

(tento citát som našla už dávno, ale šetrila som si ho pre poslednú časť :))

„On sa... odsťahoval.“

Z úst som vypustila hlboký výdych. „Vystrašil si ma...“
„No to aj ty mňa,“ bola jeho odpoveď.

„Kam sa odsťahoval? A prečo?“
„Ja... on... nevedeli sme, čo bude s kapelou. Pôvodne mal ísť do Holmes Chapel len na chvíľu. No práve dnes si prišiel pre všetky veci a vravel, že si tam našiel nejaký dom. A... že sa už nechce vrátiť, priveľa spomienok...“ Posledné slová z jeho úst vyšli ako šepot a oči sa mu naplnili slzami. Automaticky som ho objala.  

„Chcem ísť za ním... nenechal ti adresu?“

Vykrútil sa mi zo zovretia a začal sa prehrabávať v košíku na komode. „Niekde tu by mala byť...“

Po chvíli mi vtisol do ruky malý papierik. „Urob, čo musíš.“

...

Keď som prichádzala k môjmu cieľu, pomaly sa rozvidnievalo. Čím bližšie som bola, tým viac som znervóznela. Čo urobím?

Srdce mi búšilo do hrudného koša, a na chvíľu som mala pocit, že odpadnem. Zvažovala som, že sa otočím a zahodím to za hlavu. No nemohla som. Nejaká neznáma sila ma donútila zaparkovať, vystúpiť z auta a prejsť ku schodom.

Potichu som otočila kľučkou a vošla dovnútra. Vládlo tam šero, a moje kroky sa ozývali na dlážke.

Nazrela som do miestnosti, kde bola kuchyňa a potom som vstúpila do obývačky. Bol tam. Tvár zložená v dlaniach, plecia sa mu otriasali vzlykmi.

Otoč sa. Uteč, kým nie je neskoro. Nedokázala som to. Zostala som stáť, nevediac čo mám robiť. Spotené ruky som si utrela do džínsov, v ušiach mi začalo hučať.

Neviem, koľko som tam bola, váhavo prešľapovala z nohy na nohu. Keď sa Harry postavil, práve sa spoza horizontu vynoril prvý lúč slnka.

Prešiel pár krokov, až potom si uvedomil, že niekto stojí v miestnosti. Stretli sa nám pohľady. Nával emócií ma skoro neudržal na nohách. Roztriasli sa mi kolená, konečne upokojený dych sa znovu zrýchlil.

Harry tiež neveriacky stál. Obaja potichu stratený v myšlienkach, keď sme obdivovali každý detail nášho bytia. „Mne sa sníva...“ jeho hlas bol zachrípnutý a tichý.

Pokrútila som hlavou. „Nie.“ Môj znel cudzo, akoby to vyslovila nejaká iná osoba.

Chcela som mu toho toľko povedať. Videla som, že aj on mne. Už otváral ústa, no ja som sa konečne rozhýbala smerom k nemu a ruku mu položila na líce. To ho umlčalo. Jemne si ju tam pridržal.

Odrazu som sa ocitla v jeho náručí, dotýkajúc sa každého kúsku jeho tela. Nos mi naplnila jeho vôňa, bolo to akoby sme sa od seba ani nepohli. Akoby každý moment zmizol, existoval pre nás len tento jeden.

Lúče vychádzajúceho slnka zasvietili do obývačky cez veľké okno. Osvetľovali čiastočky prachu, čo poletovali okolo nás. Trblietali sa na nevybalených škatuliach, drevenej dlážke, zrolovanom koberci.

A keď sme sa lačne prisali na svoje pery, prebehla mi chrbticou triaška. Žalúdok zmotaný do uzlov sa pomaly rozpletával. Bozk sa stal slaným a mokrým, kvôli slzám, čo mi začali tiecť z očí. Bola som šťastná. Bola som tam, kde som mala byť. A bola som za to vďačná. 

„Si naozaj tu...“ vydýchol Harry, keď sme sa od seba odtrhli. Chytila som ho za predok trička, pevne, akoby jedine na tom záležalo. „Som... a už neodídem.“

„To je dobre,“ šepol a znovu sa sklonil k mojim perám.

At that moment, I was sure of one thing. There is never too late for love.

Na konci Just Ordinary People som slzila ako divá. Priznám sa, že teraz ani nie :) Neviem ani opísať, čo pre mňa znamená, že som dopísala ďalšiu poviedku... ale o tom neskôr :)
Asi je zbytočné sa vás to pýtať, ale chcete epilóg? 
A na záver ĎAKUJEM za 70 000 návštev! MILUJEM VÁS xxx