Let Me Love You 05.

Cynthia

Neznášam metrá. Práve na mňa zíza nejaký chlapík, z ktorého nechutne razí whiskey a vyzerá, že sa mi chce vyvracať do kapucne.

Odoslala som ďalšiu esemesku, už som ani nepočítala, koľká to bola. Spala som asi hodinu a ráno som ledva vstala z postele, ale priznajme si, stálo to za to. Keby mi Liam nenapíše, pravdepodobne by som teraz ani nemala do akej práce cestovať, alebo by som sa prinajmenšom bála ukázať sa Mary na oči.

A potom sme si písali. Neskôr volali, a keď sa mi podarilo dopísať to interview s Liamovou pomocou, presunuli sme sa k iným témam. A čas ubiehal. Rovnako ako v kaviarni, dokázali sme sa zabaviť len slovami.

Keď som sa konečne ocitla na mojej zastávke, vyšla som von s davom, a vydýchla som si až na preplnenej ulici.

Život v rušnom Los Angeles, meste anjelov, nebol zložitý. Stačilo vedieť svoje medze, ktorým štvrtiam sa vyhýbať, a v ktorých sa zase nachádzajú veci nutné pre život. Hoci po dvoch rokoch som sa celkom zorientovala, stále som s úsmevom spomínala na svoje začiatky.

Stratené dievča vo veľkom meste, hľadajúce prácu a snažiace sa neporušiť všeobecné pravidlá. Vždy som sama seba zúfalo presviedčala, že ma v redakcii zamestnali kvôli mojim výsledkom a schopnostiam, a nie kvôli menu.

Našťastie budova bola len dva bloky od metra, takže som sa tam dostala podstatne rýchlo. V rukách som zvierala tvrdé dosky s mojim interview, až mi zbeleli hánky a pod bledou pokožkou sa vynímali vystúpené žily. Bolo to pre mňa dosť dôležité, a dúfala som, že som to nepokazila.

...

Budova sa pomaly vyprázdňovala, za oknom bola už skoro úplná tma. Aj ja som si začala baliť veci a chystať sa na odchod. Rýchlo som skontrolovala rozhádzaný stôl; upracem ho niekedy inokedy.

S pohľadom upretým na gombíky som mala v pláne prejsť cez otvorené dvere z mojej kancelárie, keď som narazila do nejakej postavy, čo spôsobilo, že som sa zatackala.

„Dávaj pozor,“ so smiechom ma upozornil známy hlas, a keby ma nechytí za plecia, strepem sa na zem.

Zdvihla som pohľad a stretla som sa s párom veľkých, hnedých očí. „L-Liam... čo tu robíš?“ vykoktala som, keď som mala istotu, že už pevne stojím na nohách.

„Pomyslel som si, že ťa ušetrím od cesty metrom a odveziem ťa domov,“ zaškeril sa, no ešte stále nezdvihol ruky z mojich pliec.

„To si nemusel.“

„Ale ja som chcel.“ Prešmykla som sa popri ňom a začala kráčať dolu chodbou. Dobehol ma a uprel na mňa oči s obrovským úsmevom na tvári. „Čo je?“ zamračila som sa naňho.

„Nič, len mám dobrú náladu.“

„Myslela som, že ťa vytočil manažér?“ Na konci som to vyslovila skôr ako otázku, keď som si spomenula na ďalšiu z esemesiek.

„Už to prešlo.“
„Aha.“
„A ty zase vyzeráš, že ten celodenný optimizmus strácaš?“

„Nie, som len strašne unavená.“ Ako na dôkaz som naširoko zívla. „Zaujímalo by ma prečo...“

Liam sa zatváril akože on nič a štuchol mi do pleca. „Hej, keby ti nepomôžem, prídeš o prácu. Ozaj, ako to vlastne dopadlo?“

„Dúfaj, že dobre, inak to bude tvoja vina.“
„No dovoľ, tak za dobrotu na žobrotu, však?“

Na to som mu nič nepovedala a tento krát ho do pleca štuchla ja.

„Ono to prší?“ spýtala som sa s pohľadom upretým na oblohu, a pocítila som, ako mi na tvár dopadajú jemné kvapky. Liam si odfrkol a vydal sa cestou, ktorou som predpokladala, že je jeho auto.

„Čo?“ Vyrovnala som sa jeho tempu, ale ani za svetla výkladov som mu nevidela do tváre, pretože si natiahol kapucňu. „Jasné maskovanie, chápem,“ zašomrala som.

So sklonenými hlavami sme potichu prešli k podzemnej garáži a Liam prehovoril až keď naštartoval auto a vycúval z parkovacieho miesta.

„Prepáč, ja len že...“ nedokončil a pohľad upieral pred seba.

„To je v poriadku, viem, že nemáš žiadne súkromie. Vážne som mohla ísť metrom.“

„Nie,“ vyhŕkol prirýchlo. „Rád som po teba prišiel.“