streda 19. decembra 2012

Let Me Love You 10.

Spolužiačka sa ma dneska spýtala, že kedy bude ďalšia časť. Vravím, že keď budem mať komentáre (čo, samozrejme, nemám) a že sa trochu povyhrážam. Na to nasledovalo konštatovanie, že veď sa stále vyhrážam. 
A čo mám robiť? Keď to inak nejde... píšem pre vzduch? Tak fajn, chápem, niekedy nemáte čas napísať mi komentár, alebo sa vám jednoducho nechce, ale obyčajné "Páči sa mi to/ nepáči sa mi to" poteší. Mne sa potom píše lepšie a aj časti by boli dlhšie a pribúdali častejšie. Viete, bola by škoda len tak prestať písať, lebo viem, že sú baby, ktoré to tu majú radi, ale takto nebudeme kamaráti. Ak to znamená, že vám mám zakaždým napísať vyhrážku, nech sa páči.





Šmátrala som rukou vedľa seba po telefóne, no než som ho stihla chytiť do ruky, podarilo sa mi ho zhodiť na zem vedľa gauča. Zaúpela som, no našťastie nebol ďaleko, takže som rýchlo trasúcimi rukami vyťukala esemesku. Liam, pomoc!
Hneď na to prišla odpoveď: Čo pomoc? Kde pomoc?!
Do očí sa mi pomaly tlačili slzy od bolesti. U mňa doma, príď.
Ľahla som si naspäť na gauč, a zhlboka dýchala. Nebola som si istá, či sa dokážem postaviť a prejsť do kuchyne. Zatvorila som oči. Bola som unavená, ale spať som nemohla, ani keby chcem. Zdalo sa mi, že prešla celá večnosť kým sa mi v obývačke objavil Liam. Nestarala som sa, že ako sa vlastne dostal dnu, iba som sa horko-ťažko posadila a pozrela naňho uslzenými očami.
„Cynthia? Panebože, čo sa deje?“ Kľakol si predomňa a chytil ma za ruky, ktorými som si zvierala brucho.
„Ženské... problémy,“ zašepkala som.
„Ani nevieš, ako si ma vystrašila,“ vydýchol a vzápätí ma pustil. „Čakaj,“ prikázal, akoby som sa mohla vôbec pohnúť.
Počula som, ako sa orientuje v mojej kuchyni a potom sa znovu zjavil pri mne. „Kde máš termofor?“
„V kúpeľni,“ vytisla som zo seba, a to som už opäť ležala na boku, objímajúc si kolená. Nevedela som, čo sa pokazilo. Nikdy ma brucho tak veľmi nebolelo, ale toto bolo akoby sa mi niekto snažil vytrhnúť maternicu z tela.
„Ukáž.“ Liam mi podal termofor plný horúcej vody, a ja som si ho pritisla k bruchu. Potom cezo mňa prehodil deku a sadol si k mojim nohám. „Vďaka.“
„To je maličkosť.“
Zostali sme potichu. Teplo z termoforu malo zmierniť bolesť, no akoby sa to stále zhoršovalo. Z hrdla sa mi vydral tichý vzlyk, a dúfala som, že to Liam nezačul.
„Tia, ty plačeš?“ Takže začul.
„N–nie,“ vzlykla som potichu, snažila sa nemotorne posadiť a chrbtom ruky si pritom zotierala slzy, čo však vôbec nepomáhalo.
„No tak, bude to v poriadku,“ upokojil ma Liam a ja som sa k nemu zboku pritisla.
„Bolí to.“
„Ja viem... to prejde,“ šepkal, pohladil ma po vlasoch a na spánok mi vtisol jemný bozk. Slzy sa mi stále valili z očí. Avšak bola som rada, že je pri mne Liam.
„Koľkého vlastne je?“ podarilo sa mi spýtať sa, keď sa mi slzy ako-tak zastavili.
„Asi devätnásteho, prečo?“
To ma rozplakalo nanovo. „Ne–nechcem ísť domov...“ smrkla som.
„Kam domov?“
„K rod–rodičom. Nenávidím to tam.“
„Nemôže to byť predsa až také zlé.“ Hovoril opatrne a neisto.
„Ver mi, keby máš s nimi vyrastať...“ pokrútila som hlavou, so zaťatými zubami, aby som konečne zastavila plač.
„Tak nehovor...“
„Opustili ťa rodičia, keď si bol malý? Nechávali ťa s opatrovateľkami, keď chodili na služobné cesty? Nestarali sa o teba? Dobre viem, že mám právo tak hovoriť, pretože čas už nikto nevráti!“
Liam zostal potichu, len si ma k sebe pritisol silnejšie. „Vieš, snažili sa mi to vynahradiť, keď som bola staršia. Vtedy som sa zaťala a presťahovala sa sem... Nikdy mi nepovedali, že ma ľúbia, alebo im chýbam. A–a tieto Vianoce chcú, aby som šla domov. Desí ma to, čím viac sa to blíži...“
„To musí byť hrozné,“ poznamenal nakoniec Liam, „je mi to ľúto.“
„Nemusí byť. Ani s bratom som sa nevidela už dlho... kam ideš?“ Vzhliadla som hore na Liama, ktorý sa náhle postavil.
„Hneď sa vrátim...“
„Nie,“ šepla som priškrtene, keď už buchli vchodové dvere. So sklonenou hlavou som si ruky zložila do lona a prepletala si prsty. Nevedela som, čo si Liam predstavuje pod pojmom, hneď sa vrátim, ale bolo to relatívne skoro.
„Kde si bol?“ smrkla som a pozrela naňho. S tajomným úsmevom spoza chrbta vytiahol krabicu zmrzliny a kopu rôznej čokolády.
„Takto si sa staral aj o Danielle?“ zašomrala som, keď si sadol späť na svoje miesto a sladkosti položil na konferenčný stolík.
„Myslel som, že ťa to poteší,“ zamračil sa, „a keby ťa to zaujímalo, mám dve staršie sestry.“
Opatrne som natiahla ruku a dotkla sa mu pokrčeného čela. „Potešilo, ale to si nemusel.“
„Ja viem.“ Znovu sa mu na tvári zjavil úsmev a prekvapil ma prudkým objatím. „Je ti lepšie?“ spýtal sa.
„Mhm,“ zamrmlala som pridusene, no objatie mu opätovala. Kŕče naozaj pomaly ustupovali.
„A teraz... je čas na zmrzlinu.“ Zaškeril sa, keď sa odomňa odtiahol, aby vybehol pre lyžičky. Vrátil sa len s jednou, ktorú hneď zaboril do zmrzliny a sadol si so skríženými nohami oproti mne. Natiahla som sa po ňu, a do úst si strčila obrovský kus.
„Vieš, mám takú divnú fóbiu z lyžičiek. Proste z nich nemôžem jesť, keď neviem, kto nimi jedol predtým.“
„To vážne?“ zasmiala som sa, keď sa mi zmrzlina konečne rozpustila v ústach a zanechala po sebe ľadové zuby a chuť čokolády. „V tom prípade ti nebude vadiť...“ nabrala som kopcom a šikovne mu ju strčila do úst, „toto,“ dokončila som.

A ešte som chcel, videli ste už Hobita? Bilbo Baggins s britským prízvukom, na to som sa tešila najviac :) A trpaslíci Thorin, Fili a Kili sú proste asdfghjkl! Myslím, že to bolo lepšie ako všetky diely Pána Prsteňov :)

Aspoň 12 komentárov poprosím, inak to tu nedám kľudne aj týždeň.

12 komentárov:

  1. Ja ti dám také nedám to tu týždeň že uvidíš masaker Katarína! :) Och... aký zlatý.. ako tam s tebou ( hej budem Cyntiu volať ty.. bodka) sedel.. och .. teraz by som vás vypučila oboch... Kto si to rpečíta komentovať, doprdele..veď ja za týždeň umriem a čo potom!? :)

    - Ajč -

    OdpovedaťOdstrániť
  2. je to dokonalé :)! a ja obyčajné páči sa mi to nenapíšem lebo je k tomu sa potrebujem vyjadriť viacerými slovami :) pretože páči sa mi to nevyjadria to čo pri časti preživam .. :D ale vážne je to krásne :)
    P.S. počkám si na ďalšiu časť ako dlho bude treba ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. super časť úpne som sa nad ňou rozplývala :)
    *Denisa*

    OdpovedaťOdstrániť
  4. úžasná poviedka! :) úžasná časť! :) teším sa veľmi na ďalšiu :P

    OdpovedaťOdstrániť
  5. toto je výborné:) milujem túto stránku, milujem túto poviedku!! <3

    OdpovedaťOdstrániť
  6. perfektné ako vždy :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Och, ty ma vždy tak očaríš! :) Viem si predstaviť, že by som prečítala štyri tvoje knihy za jediný večer.. Tak sa mi to páči! :)
    A aj ja chcem kŕmiť Liama! :D :P
    A k tomu "vydieraniu"... Niečo podobné robím pri každej tretej časti na svojom blogu a čuduj sa svete, pomáha to! Ale vážne. Lenivcov treba len postrčiť a napíšu ti samé sladké slovíčka :D

    P.S. Tie komentáre ti fakt prajem, keďže už teraz by som najradšej prečítala ďalších desať častí, soo... Ihneď komentujte, lebo moja zlá stránka sa ešte len začne prejavovať :3 ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. :O dokonaléé to je, máš obrovský talent, milujem to :D Liam je tááák zlatý :)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. 12 ok. Aj keby som šaľa viac dáš to za jeden. Takže tak jr to skvele

    OdpovedaťOdstrániť
  10. fajnovooo :D dalsiu poprosim :D

    OdpovedaťOdstrániť