Let Me Love You 13.

„Slečna, obed je už pripravený.“ Obzrela som sa na Mariu, ktorá stála vo dverách a usmiala sa na ňu. „Idem.“ Do ucha som si dala druhú náušnicu a uhladila si povrch tmavomodrých šiat, ktoré mi siahali do pol stehien a pevná látka tesne obopínala moje telo. Narovnala som chrbát a s výdychom vyšla z mojej starej izby smerom ku schodisku. V hlave som si prehrávala včerajší rozhovor s otcom a modlila sa ku všetkým bohom, aby som nemusela odísť od stola len kvôli tomu, že sa vráti k podobnej téme.

...

„Zajtra nebudeme obedovať sami.“ Zahmýril sa v svojom kresle a natiahol sa po cigaru, čo ležala na stolíku hneď vedľa neho.

„A s kým?“ Ja som stála vo dverách a netrpezlivo klopala nohou.

„Sadni si.“ Kývol k sedačke oproti nemu. Ani som sa nesnažila hádať sa s ním, vedela som, že to nemá zmysel. „Pamätáš sa na Charlesa a jeho rodičov?“

Charles, Charles... čo mi to len hovorí? „Ten Charlie?“ prekvapene som vyvalila oči, „malý Charlie, čo miluje golf a svoju mamu?“

„Už viac nie je malý. Charles je dospelý muž, a momentálne slobodný.“

„No a? To si ma sem volal len aby si mi oznámil toto?“

„Nie tak celkom. Vieš, keďže aj ty si slobodná, je len logické aby...“

„Ani nepokračuj prosím ťa, viem kam tým smeruješ. A hovorím, rozhodne nie,“ rázne som ho prerušila.
„Prečo nie? Ich rodina je slušná a skvele zabezpečená...“

Znovu som mu skočila do reči. „Otec, vážne chceš klesnúť až tak nízko, aby si svoju jedinú dcéru chcel dať dokopy s niekým bez jej vôle?“

„Nevieš, o čom hovoríš.“

„Ale to nemyslíš vážne!“ Vtedy som už bola opäť na nohách, pripravená otočiť sa na odchod. „Keby ťa to zaujímalo, ja slobodná nie som!“

Zdvihol obočie a vzápätí sa rozkašľal z dymu. „Aj keby máš niekoho, nedávam tomu veľkú šancu. Popremýšľaj nad tým ešte.“

„Nad ničím premýšľať nebudem. Ja sama sa rozhodnem,“ povedala som chladne. Prešla som ku dverám, kde som sa ešte poslednýkrát otočila, „a mal by si prestať fajčiť, škodí ti to.“

...

„Viete čo, už nie som hladná.“ Vzala som si z lona obrúsok, odtisla som stoličku a hodila ho na stôl vedľa taniera. Odpochodovala som z miestnosti, a vrátila sa do mojej izby, kde som sa čelom oprela o okno a zhlboka sa nadýchla. Otec strávil aspoň pol hodinu vypytovaním sa Charlieho na jeho dokonalý život a po celý čas na mňa hádzal významné pohľady, z ktorých som si domyslela, že presne to schvaľuje. A najviac ma dostalo, keď prehlásil, že nikoho nemám. „Presne som vedela, že to takto dopadne,“ zamrmlala som skôr pre seba, no o chvíľu ma okolo pliec objali ruky a pritiahli si ma k sebe.

Okamžite som spoznala bratovu vôňu a oprela sa oňho celou váhou. Nebol to môj vlastný brat, iba vlastne výsledok otcovho predchádzajúceho manželstva, ale nikdy som ho nevnímala ako nevlastného.

Nepotrebovali sme slová, iba sme v tichosti stáli, a ja som si až po chvíli uvedomila, že plačem. „Prečo sa to musí vždy pokaziť?“ vytisla som zo seba.

„Otec je už raz taký, to sa nezmení.“

„Želám si, aby tu bol Liam.“

Na chvíľu znovu nastalo ticho. „Veľmi ho ľúbiš, však?“

Pri tej otázke som brata silno stisla a zahryzla si do pery, aby som nevzlykla. „ Poznáme sa síce len krátko, ale... áno,“ zašepkala som. „Strašne mi chýba.“

„Tak choď domov. Viem, že s otcom by ste sa načisto pohádali, ak by si tu zostala ešte dlhšie.“

„Asi máš pravdu... Ďakujem.“

Postrapatil mi vlasy, odtiahol mi tvár a pobozkal ma na obe líca. „Pre teba všetko.“

Táto kapitola je aj tak len doplňujúca, asi by som vám ju sem ani nedala, ale keďže vás tak ľúbim... Je to divné, takže si prosím iba 10 komentárov ;) ak sa posnažíte, máte sa na čo tešiť v ďalšej časti, takžee... ;)