Let Me Love You 18.

Kratšia, ďalšia v stredu ;))

Keď už som po týždni skoro odpadla od hladu, bola som nútená zavolať Mary, ktorá sa hneď v piatok večer objavila u mňa s kopou Tesco tašiek.

„Nevedela som, čo jedávaš, tak si môžeš vybrať,“ vydýchla potom, čo mi ich zložila uprostred kuchyne.

„Ďakujem, som taká rada, že ťa mám.“ Hodila som sa jej okolo krku a ona bola očividne zmätená mojou náhlou náklonnosťou.

„To bola maličkosť.“

Chytila ma oboma rukami za plecia a pozorne sa na mňa zahľadela. „Zlatko, ale vyzeráš hrozne.“

Povzdychla som si. „Preto sa už tri dni vyhýbam zrkadlu. Ach, Mary, tak strašne mi chýba. Ani na mňa nestihlo poriadne doľahnúť, že tu nie je, no vždy keď voláme cez Skype a viem, že sa ho nemôžem dotknúť...“ nedokončila som, lebo sa mi v očiach znovu začali zbierať slzy.

„A navyše, tí paparazzi. Už ich nevidieť, no napriek tomu viem, že sú tam a že by dali čokoľvek za to, aby ma mohli zosmiešniť.“ Pošúchala som si tvár a potom vzhliadla na Mary, ktorá sa mračila.

„Čo o tebe píšu?“

„Iba, že o Liama určite nestojím len pre peniaze, kvôli môjmu oteckovi a podobne. Tak dlho som sa snažila, aby si ma s ním ľudia nespájali... Čo mám teraz preboha robiť?“

Mary ma objala a ja som si až po chvíli uvedomila, že už znovu plačem. „Ako veľmi toho chlapca ľúbiš?“ spýtala sa odrazu a mňa to tak prekvapilo, až sa mi zastavili slzy.

Prijala som podávanú vreckovku, a potom, čo som sa vysmrkala, uprela som na Mary uplakané oči. „Veľmi,“ šepla som.

„Až tak, že by si bola ochotná vzdať sa všetkého tu a odísť za ním?“

„V okamihu.“

Videla som, že sa snaží zakryť úsmev. „Prečo sa pýtaš?“

„Poď si sadnúť,“ kývla smerom k barovému pultu. Vyškriabala som sa na vysokú stoličku a ona sa usadila oproti mne.

„No?“ vyzvala som ju.

„Noo, nejakým záhadným spôsobom sa mi ozvala redakcia jedného časopisu v Londýne, aby mi ponúkli voľné miesto. A...“ odmlčala sa, „ja som rozmýšľala, že by som ho dala tebe...“

Vyvalila som oči. „To vážne?“

„Smrteľne.“

„Áno!“ zvýskla som, skočila na zem a stisla Mary v prudkom objatí. Vzápätí som sa zháčila. „Počkať... však si mi to nevybavovala naschvál, len ďalšie zbytočné starosti?“

„Niee,“ zaškerila sa na mňa.

„Ja ťa neznášam!“ vykríkla som, „ale milujem ťa!“

Znovu som ju silno stisla, a nemohla som zabrániť širokému úsmevu, čo sa mi rozlieval po tvári.

„Pôjdem za Liamom, do Londýýna!“

„Áno pôjdeš,“ Mary sa na mňa tiež usmievala.

„A.. Beatriz o tom vie?“

„Všetko je už zariadené. Tento týždeň ti zbalím veci v kancelárii, a zatiaľ si pohľadaj letenku. Budeš si však musieť vybaviť ďalšie papierovačky, a neviem, kedy budeš pripravená odísť...“

„Čo najskôr,“ vydýchla som.