Let Me Love You 20.

Venované Ajč a Dianke :)

„Nie si ty náhodou tá, s ktorou bol videný Liam Payne?“ so skúmavým pohľadom si ma prezerala Sonny, nová priateľka z práce. Nebola vyššia od mojich stošesťdesiatpäť centimetrov, blondínka s hnedo–zelenými očami, a zdala sa mi sympatická na prvý pohľad, len čo sa vyrútila ma privítať v prvý deň práce. Teraz sme sedeli v mojej novej kancelárii, pripíjali si vínom a snažili sa navzájom spoznať. Mia, jej kolegyňa, mi odhrnula vlasy z čela a prikývla. „Hej, je to ona.“

Najskôr som mala v pláne Miu nenávidieť. No ako môže človek nenávidieť niekoho tak hyperaktívneho a večne dobre naladeného? Prvé, čo som si z nej všimla boli hnedé kučeravé vlasy. A to bol pre mňa koniec. Pred očami sa mi objavila scéna, ako som do takých istých vlasov tresla šľahačkovú tortu. A mala som chuť jej ich všetky hneď vytrhať, no potom ma uväznila v objatí a hovorila, že ma už očakávali a ja som si všimla milé oči za hranatým rámom okuliarov.

Celkovo som mala z nového prostredia skvelý pocit. Londýnske metro mi bolo síce trikrát nesympatickejšie ako to v LA a prácu som mala dosť ďaleko od hotela, ale byt som plánovala nájsť si bližšie. Spomenula som si, že som si ešte chcela vybaviť novú SIM kartu a skočiť na úrady, ktoré som ešte nestihla obehnúť.

„Tak si to ty?“ šťuchla do mňa Sonny.

S povzdychom som sklopila pohľad. „Som.“

„A?“ dychtivo vyzvedala Mia.

„Čo a?“

„Máš s ním niečo?“

„Vy ste fanúšičky?“

Obe na seba vrhli sprisahanecký pohľad a potom jednohlasne odpovedali. „Že váhaš!“
„Odpoveď je nie, nemám s ním nič, on je zadaný. Sme len starí priatelia,“ usmiala som sa na ne. Rukou som však pohár s vínom zovrela trochu silnejšie, než bolo potrebné. Už dva dni som mu neodpovedala na telefonáty, a ani som sa neodvážila prihlásiť sa na Skype. Mala by som si to nechať vysvetliť, ale ten prsteň mi absolútne stačil. Nechcela som na Liama kričať, a nechcela som ani, aby mi znovu klamal. Veď sú rozídení, a zrazu bum, zasnúbenie?!

„Hej, vnímaš?“ Mia mi zamávala rukou pred tvárou a ja som si uvedomila, že civím na béžovú stenu predo mnou.

„Prepáč, čo?“

„Pýtala som sa, či si sa stretla aj s ostatnými chalanmi.“

„Stretla, ale iba keď prišli na fotenie do redakcie.“

„Vážne? A akí sú?“ dychtivo sa spýtala Sonny.

„Ako to myslíš?“ zdvihla som obočie.

„No, krásni, očarujúci, proste naši chlapci...“

„Vaši chlapci? Preboha, ich vekové rozpätie je asi od sedemnásť do devätnásť,“ zaškerila som sa, „a vy dve máte koľko?“

„V skutočnosti majú od osemnásť do dvadsaťjeden!“ objasnila mi Sonny, „ a ja mám dvadsať a Mia je od dva roky staršia.“
„No aj tak.“

„Myslíš, že nám to prekáža?“ zasmiala sa Mia a chytila Sonny okolo pliec, „sme pravé directionerky!“

„Fajn, veď ja sa nehádam. A keď sa pýtaš, príliš som si ich vtedy nevšímala. Ale Niall je veľmi milý.“

„Och, Niall,“ zasnívala sa Sonny a vzápätí sa jej rozjasnila tvár. „Myslíš, že by si nás niekedy mohla zoznámiť?“

„No,“ zaváhala som, keď som si spomenula, že mám v pláne Liamovi sa vyhýbať, „možno niekedy.“

„Super!“ Obe ma nadšene objali a mne pohár vyletel z ruky. Na dlážke sa roztrieštil a víno mi ofŕkalo topánky.
„Och panebože!“ Mia sa ponáhľala pre servítky a ja som si zatiaľ kľakla na zem.

„Keby sa mi toto stalo v LA, už by to z bieleho koberca nezmizlo. Aké šťastie, že tu sú parkety,“ zasmiala som sa a začala zbierať črepy.

„Črepy prinášajú šťastie,“ poznamenala Mia, zatiaľ čo položila na zem vreckovky a sledovala, ako sa do nich vpíja víno. Sonny mi pomohla pozbierať všetky úlomky a potom sme ich zahodili do koša, čo bol položený pod pracovným stolom. Zatiaľ nebol zaprataný, a zaprisahávala som sa, že tu si na ňom už budem udržiavať poriadok. Výhľad z okna napravo od stola som síce nemala taký skvelý, obklopovali ma výškové budovy, no na ulici bola tá známa červená telefónna búdka a ja som sa pri pohľade na ňu usmiala. „To šťastie budem potrebovať.“