Let Me Love You 22.

Ospravedlňujem sa, že je len taká krátka, ale sľubujem, že zajtra pridám ďalšiu :-*

„Cynthia! Prosím ťa, počkaj!“ ženský hlas za mnou sa približoval a ja som sa zadýchane oprela o nejaký výklad po mojej ľavej ruke. Kučery. Ale nebola to Mia.

Pohľad som sklopila k zemi, popravila som si tašku na pleci a otočila sa, že sa znovu rozbehnem, no ona mi zahatala cestu.

„Tia počúvaj ma, prosím.“

„Ak ide o tú šľahačku, nechcela som. Prepáč,“ zamrmlala som a snažila sa prejsť popri nej.

„Na to som už aj zabudla. Ide o Liama.“

„Ja už to viem." Ešte stále som skúmala svoje topánky. V silonke na pravej nohe sa mi spravilo očko a pomaly sa začalo rozširovať smerom nahor. Skvelé.

„Čo vieš?“ Daniellin hlas znel prekvapene, a ja som opatrne zdvihla hlavu.

„No veď...“ kývla som k jej ľavej ruke a ona vystrela prsty, no nič na nej nemala. „Och. Kde máš prsteň?“ spýtala som sa a ostro sa jej pozrela do tváre. Na perách jej pohrával jemný úsmev, akoby sa bavila na nejakom súkromnom vtipe.

„Cynthia, žiadny prsteň som nikdy nemala.“

Zamračila som sa, to dievča mi určite klame. „Vieš ako to je medzi mnou a Liamom, však?“

„Ja... nie som si istá.“

„Tak ma vypočuj. Aj ty máš svoju prácu na ktorej ti záleží, nie? No, a v tej mojej by som sa neudržala, keby niet Liama. Verejne sme spolu už skoro tri roky, a fanúšikovia sú druhý dôvod prečo vlastne. Inak nás spolu absolútne nič nedrží. Ja mám svoj život, a on zase ten jeho, s tebou. Tia, on bol bez teba úplná troska...“

„Prečo mi toto všetko hovoríš?“ prerušila som ju.

Povzdychla si. „Lebo, aj napriek všetkému, záleží mi na ňom, ako na priateľovi. Keby si ho len videla, strašne mu chýbaš. A teraz si ho zranila.“

„A prečo by som ti mala veriť?“

„Pozri, nevravím, že by si mi mala veriť. Len som chcela aby si toto vedela, myslím to úprimne.“
Skúmavo som sa jej zahľadela do očí. Nebol v nej ani náznak nejakého skrytého úmyslu.

„Ja...“ prehrabla som si rukou vlasy a popukala som si hánky, „čo mám robiť?“ spýtala som sa jej.

„Nabudúce skús zdvihnúť telefón,“ usmiala sa na mňa.

„Ale čo ak už nezavolá?“

„Zavolá. Keď už nie v ničom inom, tak mi aspoň v tomto dôveruj.“

„Ďakujem,“ šepla som a po chvíli ju váhavo objala. „Chýba mi. Povieš mu to?“ zamumlala som potichu a potom od nej odstúpila.

„Poviem.“ Znovu sa usmiala a odhalila rad bielych zubov, tentoraz som jej úsmev opätovala.