Life Goes On 02.

I'm scared to get close and I hate being alone

I long for that feeling, to not feel at all.

The higher I get, the lower I"ll sink...

Louisiana

Sedela som na nepohodlnej stoličke v nemocničnej jedálni a každú chvíľu som sa hmýrila, po tom čo som sa po plastovom povrchu zošuchla takmer až na zem. V ušiach mi potichu hrali The Script a pred sebou som mala nenačatý ovocný šalát. Chuť do jedla ma celkom prešla, no snažila som sa rozptýliť písaním. V zápisníku som nalistovala čistú stranu, prečítala som si pár posledných viet a pokračovala som v písaní, úplne stratená v myšlienkach.

O chvíľu som zaregistrovala, ako sa niekto postavil k automatu na jedlo priamo predo mnou a rýchlo som sklopila pohľad. Počula som, ako z automatu niečo vypadlo a popukala si hánky, predtým než som znovu vzala do ruky pero.

„Ako to, že si tu tak sama?“ Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila, že to bolo adresované mne a rýchlo som si vytiahla z uší slúchatká.

„Prepáč?“

„Sorry, nechcel som ťa vystrašiť; len mi bolo divné, že si tu osamote. Normálne tu vidím len doktorov a sestričky.“

„Oh, nemôžem tu sedieť?“ Rýchlo som vzala do ruky tašku a chystala sa na odchod.

„Nie, nie to je v pohode.“ Sadla som si naspäť a vzhliadla na neho. Naširoko sa usmieval a jeho pohľad doslova svietil. Mal prenikavé modré oči a blond vlasy nagélované tak, aby boli uhladené a zároveň strapaté. Jeho oblečenie nenaznačovalo, že by v nemocnici pracoval. Keď som si uvedomila, že naňho zízam, rýchlo som sa zadívala do zápisníku a pocítila, ako sa mi do líc nahrnula krv.

Počula som odsúvanie stoličky, no jeho pohľad sa do mňa stále zabodával. „Čo je?“ spýtala som sa, a pomaly zdvihla hlavu.

„Nezačneš kričať, však?“

„Jedine ak by si mi chcel ublížiť. Mala by som?“

„Nie,“ vyhŕkol rýchlo. Jeho ruka sa natiahla ponad stôl. „Ani som sa nepredstavil, som Niall.“

Opatrne som mu ju chytila, moja ľadová dlaň ostro kontrastovala s tou jeho. „Louisiana. Alebo Ana, ak chceš.“
„To je pekné meno.“
„Vďaka.“

„Tak Ana, čo robíš tu, v nemocnici?“

„Prišla som navštíviť môjho uja, ale zistila som, že ešte nie sú návštevné hodiny. Snažím sa zabiť čas písaním,“ povedala som mu a nadvihla koniec zápisníku.

„Všimol som si, že si písala. Vyzerala si do toho úplne zažratá.“

„Hej, to sa mi stáva, je to zvyk.“

„Čo to píšeš, ak sa smiem spýtať?“

 „Len krátky príbeh, vieš, taká tá typická love story, lacný románik.“

„Nemáš rada romantiku?“

„Eh, áno, len v to príliš neverím. Že ťa niekto len doslova zrazí z nôh a žijete šťastne až do smrti, mám pocit že by malo ísť o niečo viac.“

„Vadilo by ti, keby sa pozriem?“ Prikývla som a posunula zápisník k nemu. On ho otočil a prebehol po stránke pohľadom, lúštil môj rukopis. „Toto je naozaj dobré, píšeš prvý krát?“
„Nie, mám pár ďalších zaplnených notesov.“

„Rozmýšľala si nad publikovaním?“

„Napadlo ma to,“ usmiala som sa.

„A čo škola, chceš študovať žurnalistiku?“

„Ja... no, to je nadlho. A čo robíš ty v nemocnici?“ spýtala som sa rýchlo, len aby sa zvrtla reč inam. Podal mi zápisník späť a ja som si ho hodila do tašky.

„Bývam v tejto nemocnici často...“ Už som chcela vyhŕknuť, že som ho tu ešte nevidela, ale rýchlo som si zahryzla do jazyka.
„Pracuješ tu alebo niečo?“

„Skôr niečo ako dobrovoľnícka práca, vždy keď mám čas zastavím sa.“

„Páči sa ti to?“

„Vieš, každý tu má svoj vlastný príbeh, a ja rád pomáham s deťmi. Spoznal som veľa skvelých ľudí.“
„Tak to ťa obdivujem.“

„Mám pocit, že už začínajú návštevné hodiny, tak ak by si chcela ísť...“
„Och, vďaka.“ Pomaly som sa postavila, venovala Niallovi úsmev a otočila sa na odchod.

„Uvidím ťa ešte?“ spýtal sa.

Neurčito som pokrčila plecami a zamávala som mu, potom som náhlivo vypochodovala z jedálne.

Pritisla som si ruky k rozhorúčeným lícam a zhlboka sa nadýchla. Ako dlho som sa už s nikým cudzím nerozprávala? Nedokázala som si spomenúť. Nedávala som pozor, kam kráčam, a prešla okolo známych dverí. Vzápätí som sa otočila a snažila sa upokojiť, zatiaľ čo ma sestrička spoznala a otvorila mi automatický zámok. Podala mi návleky na topánky, a ja som prešla do izby, kde bolo ešte stále šero.

„Čo dnes taká vysmiata?“ prekvapil ma hlas z postele. Potom som si všimla oči vykúkajúce spod prikrývky a úsmev sa mi ešte rozšíril.

„Och strýko,“ vzdychla som. Mala som v úmysle povedať viac, keď sa zrazu prudko otvorili dvere tesne za mnou a skoro mi rozrazili hlavu.