Life Goes On 15.

To be despised, to be loved

To be dreamt of, to be sought

I'm the inside of I don't care

Louisiana

(Londýn)

Vyplňovala som ďalšiu prihlášku na vysokú, no pritom som mala otvorený aj zápisník a každú chvíľu doňho načarbala ďalšiu vetu. Zážitky z Afriky boli skoro spísané, dostala som sa až k časti v nemocnici.

Vtedy som sa bála, že sa znovu rozplačem ako naposledy. Nerev! Pripomínala som si.

Prihlášky mali odpútať moju pozornosť, ktorá sa však rozbiehala všetkými smermi. Nathanovi som plakať na plece ísť nemohla, pretože zmizol, bohvie kam. Pravdepodobne do obchodu, pretože keď som sa vrátila, privítala ma prázdna chladnička a nakopené riady.

O chalanoch som nepočula odkedy sme sa pred dvomi dňami rozlúčili pred mojim apartmánom. Občasné esemesky s Liamom, inak nič viac.

Vrátila som sa k môjmu nudnému životu, akoby sa nič z toho nestalo. Akoby sa to všetko proste vymazalo z histórie.

Paul sa pomaly uzdravoval. Už ho pustili z nemocnice, no zatiaľ sa iba premával po dome s barlami. Občas zakopol o mačku. Premýšľala som nad tým, že by som ho asi mala navštíviť.

A priniesť mu hlavne čokoládu. Veľa čokolády. Možno balón.

Tak som sa s dvomi obrovskými dezertmi odviezla na otcovom aute až k jeho domu na predmestí. Usúdila som, že to bude lepšie, než hrať sa na niagarské vodopády sama doma.

Stáli tam o dve autá viac ako zvyčajne a zo záhrady sa šíril dym. Zaklopala som na vchodové dvere, potom vstúpila a bola som prepadnutá. Niečo ma uväznilo v zovretí.

„Nemôžem... dýchať,“ funela som.

„Lujzi!“

Ten prenikavý hlas som okamžite spoznala. Keď sa mi podarilo vymotať, zdvihla som na Louisa obočie. „Lujzi?“

„Tvoja nová prezývka.“

„Ana!“ Ocitla som sa v ďalšom zovretí.

„Dnes som na roztrhanie,“ poznamenala som a zaškerila sa na Liama.

„Pozri mám nové vlasy!“ pútal moju pozornosť Louis a zavesil sa mi na ruku. „Dnes sme sa úžasne zladili, aj ty si určite fanúšik pásikov. Mám rád aj bodky, iba štvorce nie. Inak robíme barbecue, Zayn je za grilom, neručím že to bude jedlé. Čo máš toto?“ vytrhol mi z ruky dezerty. „Jee, čokoláda, pre mňa? Čo si ako ticho?“ vychrlil a ja som nevládala nič iné iba sa smiať.

„Ospravedlň ho, dnes mal tej čokolády priveľa,“ objavila sa sympatická brunetka a potiahla Louisa za tričko.

„Ja som Eleanor,“ vystrela ku mne ruku.

„Louisiana.“

„Chalani o tebe veľa hovorili. Louis, nebol si na ňu náhodou naštvaný?“

„Ešteže si mi to pripomenula,“ zagánil na mňa a dramaticky pohodil vlasmi. „Plánujem pomstu.“

Vtedy sme sa ocitli v obývačke a ja som zaregistrovala dve nové tváre.

„Čau, Ana,“ pozdravil ma vysmiaty Harry, ktorému na kolenách sedelo dievča s modrými vlasmi. Ďalšia bola kučeravá brunetka, čo mala plnú náruč čipsov a ukladala ich na konferenčný stolík.

„Ahoj,“ povedal potichu aj Niall, ktorý uprene zízal na telku a chrúmal balík s orieškami. Vedľa neho sa Paul snažil mu ho vytrhnúť, ale Niall sa bránil zubami-nechtami.

„Toto je Will,“ ukázala na tú s modrými vlasmi Eleanor, „a Danielle.“
„Rada vás spoznávam,“ povedala som.

„Ty si tá, čo „urazila“ Harryho?“ naznačila do úvodzoviek Will.

„On si začal,“ zdvihla som ruky v obrane. „A ty si tá, čo spôsobila, že bol pichľavý ako kaktus?“

„Pravdepodobne áno,“ zasmiala sa.

„Lujzi, však vieš variť?“ Louis ma potiahol smerom k zadným dverám, a ja som sa ledva stihla otočiť.

„Paul, priniesla som ti čokoládu, mala by byť niekde na chodbe.“
„Čokoládu?! Och, uch...“ Podľa škrabotu som usúdila, že sa pravdepodobne snaží pomocou barlí dostať k nej a znovu som sa začala smiať.

„Zayn, Lujzi ťa prišla zachrániť.“ Louis ma postrčil smerom ku grilu, kde stála Paulova manželka Clodagh. Zayn mi zakýval, a s úľavou zo seba strhol zásteru.

„Nemôžem uveriť, že ste ma k tomu donútili,“ prešiel popri mne mrmlajúc, a ja som objala Clodagh.

„Clo, ako sa máš? Čo bábätko?“

„Skvelo, naozaj.“
„Tieto prípady, nepridávajú ti stres?“ kývla som smerom k domu a ona sa zasmiala.

„Som rada, že sa o nich môžem starať. Taká príprava do budúcna.“ Zaujala Zaynovo miesto pri grile.

„Nemám ti s tým pomôcť?“

„To zvládam, radšej sa choď uistiť, že tie veľké deti nič neporozbíjajú. Hlavne Paul,“ dodala.

Než som stihla odpovedať, zazvonil mi telefón.

Udalosti nasledovali takto:

Počúvala som.

Roztriasla som sa.

Prišlo mi zle.

Zosunula som sa k zemi. 

Ospravedlňujem sa čitateľkám, ktoré som zmiatla minulou časťou, všetko sa to vysvetlí, nebojte sa. A ešte, v ďalšej časti vlastne príde k celej pointe príbehu, a asi sa vám to príliš páčiť nebude, no veď uvidíte :)
Mám tu nejaké fanúšičky hokeja?:)
Inak zajtra idem na Iron Mana3, sa tešíím, videli ste?:))

Lovee ya♥