štvrtok 9. mája 2013

Life Goes On 17.


Naozaj prepáčte, že to tu nebolo skôr, ale absolútne som sa necítila na to, že by som mohla niečo napísať. Ale teraz už prichádza taký posun, máte sa na čo tešiť:) ďalšia časť by mala byť z pohľadu Will, ale na ňu sa už vôbec necítim, uvidím:D:)
A čo, že je vonku asi 25 stupňov a ja sedím v pyžame pod dekou s horúcim čajom? Kýchanie ma vyčerpáva. Aj ranné vstávanie. Aj pohyb smerom z izby do kuchyne. Bohu vďaka za knihy (a internet).
A aha, jeej, vraciame sa k obrázkom a kecom pred časťou?:)



Louisiana

Diagnózu mi prvýkrát určili pred desiatimi rokmi. Mala som deväť, a päťdesiat percentnú  šancu na prežitie. Nemyslím si, že som vtedy skutočne pochopila čo to pre mňa znamenalo, i keď som už stratila mamu z toho istého dôvodu. Nechápala som celoživotným dôsledkom choroby so žiadnou skutočnou liečbou.
Nechápala som, že som bola proti mojej vôli zaradená do špeciálneho klubu. Nechápala som, že tam nebola žiadna možnosť Zrušiť členstvo.
V spätnom pohľade, naivita bola to najlepšie, čo som mohla mať. Verila som v svoje schopnosti a schopnosti liekov zvíťaziť. A to je ten pocit, ktorý mi bolestne chýba. Bolo to upokojujúce. Bolo to bezpečné. Ale v tej dobe som rozhodne mala veľa rozličných pocitov.
Po prekonaní mi odľahlo. Dorástli mi vlasy. Tešila som sa. A potom znovu vypadali. Iba pred dvomi rokmi. Nikto sa nič nepýtal. Iba ja, či zomriem. Každý zomrieme, zlatko.
Teraz som v podstate bola apatická. Zasiahol ma len pocit nespravodlivosti, no potom som už nad tým nepremýšľala.
Tak hrozne som si chcela položiť hlavu a zaspať, potom sa zobudiť s tým, že to bol len zlý sen. Ale nemohla som. Teda skôr, nedokázala som to.
Bez spánku som vydržala asi tri dni. Opäť som bola v nemocnici. S vystrašenými očami. A trasúcimi sa rukami. Ihly. A znovu som sa stala pokusným králikom, ktorému ani poriadne nepovedali, o čo sa jedná.
Nevedela som, či chcem skutočne počuť, aké je to zlé. A jedna veta sa mi vryla do mozgu. Tie metastázy sú všade. Radšej som nevyzvedala, akú šancu mám na prežitie. Nechcela som vedieť, že je asi trojpercentná. Môj odhad od oka. Mohla byť menšia.
Najhoršie bolo, že sa to na mne nijako neprejavilo. Všetko bolo v normále. Ale nariadili mi chemoterapiu.
Napokon to na mňa doľahlo. Vyčerpaná, natiahla som sa po moju starú škatuľu s parochňami a čiapkami a vysypala ju na zem. Potom som si tam ľahla a tak ma našli chalani. Že sa prišli rozlúčiť.
„Vraj keďže som to už dvakrát prekonala, toto by malo byť hračka. Ale potom našli metastázy. Asi vo všetkých častiach tela. Asi ma odpísali.“
„To nehovor.“
„Neutečiem pred pravdou, Liam.“ Neplakala som. Iba som ich všetkých poobjímala, a Niall sa na mňa usmieval. Normálne usmieval.
„Ana počúvaj, po turné v Amerike sa po teba vrátime, jasné?“
„Čože?“
„Keďže teraz sa musíš liečiť, po štyroch mesiacoch budeme doma a pôjdeš s nami. Po Európe. Austrálii. Všade,“ vykladal Louis a ja som sa trpko usmiala.
„S mojím zdravotným stavom asi ťažko.“
„Pff, nič ti nie je,“ potľapkal ma po hlave a vtedy som si uvedomila, že sa mi tie slzy tlačia do očí.
„Chcem cestovať,“ povedala som napokon potichu a na ich tvárach sa objavili úsmevy.
„Takže ťa chceme vidieť šťastnú a s úsmevom. Búrkové mračná neberieme,“ dodal Harry.
Nevedela som, či budem schopná dodržať ten sľub. Bolo mi zle, bola som smutná, unavená a naštvaná na celý svet, hlavne na moju chorobu, na doktorov, aj na seba.
Ale nemohla som si pomôcť a napriek zamračenému čelu som vytočila kútiky úst dohora.
„Dohodnuté.“

(inak to ich turné som si tak popresúvala, ale však fanfiction, ne?:D) xx

13 komentárov:

  1. UFFF, keď počujem vetu metastázy sú všade, je mi zle.
    Zle mi prišlo aj teraz. Prečo, prečo sa všetko nekončí dobre??? Ako to chceš teraz dotiahnuť do víťazného konca, keď má metastázy?
    Beznádejné, ale! Verím na šťastné konce. Aj príbeh našej lásky som si zamilovala a to, že hlavná hrdinka umrela sa čitateľ dozvie hneď na začiatku. A to robí tú knihu úžasnou a z teba super autora!
    Harlow

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. PS: založiť stránku na FB, bol naozaj dobrý nápad

      Odstrániť
    2. uuh, no prečo ma vždy musíte odhaliť? nemala som v pláne zabíjať hlavnú hrdinku, a mám naplánované rôzne varianty, ako to celé ukončím:) ale nechajte sa prekvapiť!!:) každopádne ďakujeem:)
      aspoň niekto ocení ten FB:D:)

      Odstrániť
  2. Dúfam, že sa Ana z toho celého dostane aj napriek metastázam, ja ti verím a verím, že to bude príbeh so šťastným koncom a Niall sa nám konečne prirodzene usmieval, hurá ! Inak krásna časť ! Skoro sa uzdrav, pekný večer ... Danka :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. vidíš, len také jemné gesto ako Niallov úsmev hrá obrovskú úlohu v tomto príbehu!:D ďakujeem:))

      Odstrániť
  3. čem plakať :( ale nebudem pretože ja viem, aká si prešibaná a ako to dáš všetko do poriadku. Či ? Prosím, povedz aspoň možno ! Upokojíš ma tým :) Ináč, opisy žeriem ! ♥ xx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. no dobre, vravím možno, spokojná?:D možno áno, možno nie, všetko je to na mojej hlave, takže dúfam, že nezradí:D neplač, ešte bude dosť častí pri ktorých sa naplačeš:D just kidding:) xxx

      Odstrániť
  4. Oh, nieeeeee!
    Prečo?
    ...prečo?!
    Ale Horan sa usmial! :333
    A ona prežije! Musí! :(
    A ešte že absolútne milujem tie opisy tvoje!:33
    *Aďka*

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Fůůůůůůů...tak to s tou rakovinou bych nečekala ani ve snu...překvapila jsi mě. No vidím, že se mám na co těšit...
    Efká(:

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Dokonalosť :)) úžasné :) dokonale :) neskutočne súper to je :) teším.sa na ďalšiu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Nádhera ♥ Je fakt kruté aké ťažké to majú niektorí ľudia :/ Páči sa mi, že táto poviedka nie je len o tej dobrej stránke života, ok, pár rozchodov alebo nadávok, ale toto je niečo iné...!
    Ty máš vo zvyku dej tak trochu skomplikovať, čo ho však urobí výnimočným :) A strašne nepredvídateľným, normálne nie som schopná domyslieť si koniec :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. buď rada! :D ani nevieš aký ehmehmdrbnutýehmehm koniec tá krava vymyslela :D :D

      Odstrániť
  8. Skvelé ♥
    Aj keď smutné, ale tým je tento príbeh výnimočný.
    Originálne. :)

    OdpovedaťOdstrániť