Naozaj prepáčte, že to tu nebolo skôr, ale absolútne som sa necítila na to, že by som mohla niečo napísať. Ale teraz už prichádza taký posun, máte sa na čo tešiť:) ďalšia časť by mala byť z pohľadu Will, ale na ňu sa už vôbec necítim, uvidím:D:)
A čo, že je vonku asi 25 stupňov a ja sedím v pyžame pod dekou s horúcim čajom? Kýchanie ma vyčerpáva. Aj ranné vstávanie. Aj pohyb smerom z izby do kuchyne. Bohu vďaka za knihy (a internet).
A aha, jeej, vraciame sa k obrázkom a kecom pred časťou?:)
Louisiana
Diagnózu mi prvýkrát určili pred desiatimi rokmi. Mala som
deväť, a päťdesiat percentnú šancu
na prežitie. Nemyslím si, že som vtedy skutočne pochopila čo to pre mňa
znamenalo, i keď som už stratila mamu z toho istého dôvodu. Nechápala
som celoživotným dôsledkom choroby so žiadnou skutočnou liečbou.
Nechápala som, že som bola proti mojej vôli zaradená do
špeciálneho klubu. Nechápala som, že tam nebola žiadna možnosť Zrušiť členstvo.
V spätnom pohľade, naivita bola to najlepšie, čo som
mohla mať. Verila som v svoje schopnosti a schopnosti liekov
zvíťaziť. A to je ten pocit, ktorý mi bolestne chýba. Bolo to upokojujúce.
Bolo to bezpečné. Ale v tej dobe som rozhodne mala veľa rozličných
pocitov.
Po prekonaní mi odľahlo. Dorástli mi vlasy. Tešila som sa. A potom
znovu vypadali. Iba pred dvomi rokmi. Nikto sa nič nepýtal. Iba ja, či zomriem.
Každý zomrieme, zlatko.
Teraz som v podstate bola apatická. Zasiahol ma len
pocit nespravodlivosti, no potom som už nad tým nepremýšľala.
Tak hrozne som si chcela položiť hlavu a zaspať, potom
sa zobudiť s tým, že to bol len zlý sen. Ale nemohla som. Teda skôr,
nedokázala som to.
Bez spánku som vydržala asi tri dni. Opäť som bola v nemocnici.
S vystrašenými očami. A trasúcimi sa rukami. Ihly. A znovu som
sa stala pokusným králikom, ktorému ani poriadne nepovedali, o čo sa
jedná.
Nevedela som, či chcem skutočne počuť, aké je to zlé. A jedna
veta sa mi vryla do mozgu. Tie metastázy
sú všade. Radšej som nevyzvedala, akú šancu mám na prežitie. Nechcela som
vedieť, že je asi trojpercentná. Môj odhad od oka. Mohla byť menšia.
Najhoršie bolo, že sa to na mne nijako neprejavilo. Všetko
bolo v normále. Ale nariadili mi chemoterapiu.
Napokon to na mňa doľahlo. Vyčerpaná, natiahla som sa po
moju starú škatuľu s parochňami a čiapkami a vysypala ju na zem.
Potom som si tam ľahla a tak ma našli chalani. Že sa prišli rozlúčiť.
„Vraj keďže som to už dvakrát prekonala, toto by malo byť
hračka. Ale potom našli metastázy. Asi vo všetkých častiach tela. Asi ma
odpísali.“
„To nehovor.“
„Neutečiem pred pravdou, Liam.“ Neplakala som. Iba som ich
všetkých poobjímala, a Niall sa na mňa usmieval. Normálne usmieval.
„Ana počúvaj, po turné v Amerike sa po teba vrátime,
jasné?“
„Čože?“
„Keďže teraz sa musíš liečiť, po štyroch mesiacoch budeme
doma a pôjdeš s nami. Po Európe. Austrálii. Všade,“ vykladal Louis a ja
som sa trpko usmiala.
„S mojím zdravotným stavom asi ťažko.“
„Pff, nič ti nie je,“ potľapkal ma po hlave a vtedy som si uvedomila, že sa mi tie slzy tlačia do očí.
„Pff, nič ti nie je,“ potľapkal ma po hlave a vtedy som si uvedomila, že sa mi tie slzy tlačia do očí.
„Chcem cestovať,“ povedala som napokon potichu a na ich
tvárach sa objavili úsmevy.
„Takže ťa chceme vidieť šťastnú a s úsmevom. Búrkové
mračná neberieme,“ dodal Harry.
Nevedela som, či budem schopná dodržať ten sľub. Bolo mi
zle, bola som smutná, unavená a naštvaná na celý svet, hlavne na moju chorobu,
na doktorov, aj na seba.
Ale nemohla som si pomôcť a napriek zamračenému čelu
som vytočila kútiky úst dohora.
„Dohodnuté.“
(inak to ich turné som si tak popresúvala, ale však fanfiction, ne?:D) xx
UFFF, keď počujem vetu metastázy sú všade, je mi zle.
OdpovedaťOdstrániťZle mi prišlo aj teraz. Prečo, prečo sa všetko nekončí dobre??? Ako to chceš teraz dotiahnuť do víťazného konca, keď má metastázy?
Beznádejné, ale! Verím na šťastné konce. Aj príbeh našej lásky som si zamilovala a to, že hlavná hrdinka umrela sa čitateľ dozvie hneď na začiatku. A to robí tú knihu úžasnou a z teba super autora!
Harlow
PS: založiť stránku na FB, bol naozaj dobrý nápad
Odstrániťuuh, no prečo ma vždy musíte odhaliť? nemala som v pláne zabíjať hlavnú hrdinku, a mám naplánované rôzne varianty, ako to celé ukončím:) ale nechajte sa prekvapiť!!:) každopádne ďakujeem:)
Odstrániťaspoň niekto ocení ten FB:D:)
Dúfam, že sa Ana z toho celého dostane aj napriek metastázam, ja ti verím a verím, že to bude príbeh so šťastným koncom a Niall sa nám konečne prirodzene usmieval, hurá ! Inak krásna časť ! Skoro sa uzdrav, pekný večer ... Danka :)
OdpovedaťOdstrániťvidíš, len také jemné gesto ako Niallov úsmev hrá obrovskú úlohu v tomto príbehu!:D ďakujeem:))
Odstrániťčem plakať :( ale nebudem pretože ja viem, aká si prešibaná a ako to dáš všetko do poriadku. Či ? Prosím, povedz aspoň možno ! Upokojíš ma tým :) Ináč, opisy žeriem ! ♥ xx
OdpovedaťOdstrániťno dobre, vravím možno, spokojná?:D možno áno, možno nie, všetko je to na mojej hlave, takže dúfam, že nezradí:D neplač, ešte bude dosť častí pri ktorých sa naplačeš:D just kidding:) xxx
OdstrániťOh, nieeeeee!
OdpovedaťOdstrániťPrečo?
...prečo?!
Ale Horan sa usmial! :333
A ona prežije! Musí! :(
A ešte že absolútne milujem tie opisy tvoje!:33
*Aďka*
Fůůůůůůů...tak to s tou rakovinou bych nečekala ani ve snu...překvapila jsi mě. No vidím, že se mám na co těšit...
OdpovedaťOdstrániťEfká(:
Dokonalosť :)) úžasné :) dokonale :) neskutočne súper to je :) teším.sa na ďalšiu :)
OdpovedaťOdstrániťNádhera ♥ Je fakt kruté aké ťažké to majú niektorí ľudia :/ Páči sa mi, že táto poviedka nie je len o tej dobrej stránke života, ok, pár rozchodov alebo nadávok, ale toto je niečo iné...!
OdpovedaťOdstrániťTy máš vo zvyku dej tak trochu skomplikovať, čo ho však urobí výnimočným :) A strašne nepredvídateľným, normálne nie som schopná domyslieť si koniec :D
buď rada! :D ani nevieš aký ehmehmdrbnutýehmehm koniec tá krava vymyslela :D :D
OdstrániťSkvelé ♥
OdpovedaťOdstrániťAj keď smutné, ale tým je tento príbeh výnimočný.
Originálne. :)