Life Goes On 25.

Ďalšia časť alebo možno pokračovanie tej jednodielovky (už je to viacdielovka nie?:D) bude v nedeľu:)

Užite si víkend, sweethearts:)

Louisiana

Keď sa otvorili dvere na apartmáne a vošiel dnu Niall s tričkom naopak, prudko som zatvorila laptop a postavila sa.

„Kde si bol celú posratú noc?“ Louis bol na posteli ešte v pyžame, zamotaný v prikrývkach a sledoval, ako som pomaly prešla k Niallovi.

Vyvalil oči a zdvihol ruky na obranu. „Prepáč, hovoril som Zaynovi.“

„Zayn nám nič nepovedal. Paul ani nevedel, že si zmizol, až ráno! Sme za teba zodpovední!“

Louis zdvihol ruku, ako vystrašený školák. „Vlastne, Zayn to povedal mne.“ Obaja sme naňho zagánili.
„Poznáte ma, úplne som na to zabudol!“ objasnil ospravedlňujúco a ja som sa zhlboka nadýchla.

„Fajn. Kde si teda bol?“

„No... bolo tam jedno dievča...“ začal a pošúchal si hlavu. Prevrátila som oči a sklamane potriasla hlavou.

„Ani už, kurva, nepokračuj.“ Cítila som, ako sa ma zmocňuje zlosť. Prešla som cez celú izbu ku dverám, kde som spala ja s Paulom.

„No na mňa sa nepozeraj, to je tvoj prúser,“ počula som ešte Louisa a hlasno za sebou zabuchla dvere. A čo som si vlastne myslela? Že tá naša spoločná chvíľka znamenala niečo viac? Že by naše priateľstvo mohlo znamenať viac? Sprostá Louisiana, sprostá.

...

„Ana, podáš mi tamten kábel?“ spýtal sa ma Paul a ja som bola vytrhnutá z myšlienok. Skoro som sa prevrátila dozadu z vysokého reproduktora na ktorom som sedela, no našťastie som nadobudla rovnováhu.

„Ktorý?“                      

Pozrel sa na mňa so zdvihnutým obočím. „Je tam len jeden.“

Neochotne som zoskočila dolu a s povzdychom dovliekla k Paulovi dlhý čierny kábel.

„Nemáš za čo,“ zamrmlala som a otočila sa na odchod.

„Louisiana, deje sa niečo?“

Všetko. „Nič,“ mávla som rukou za seba, ani sa neobzrela. Bezducho som sa túlala po tmavých chodbách zákulisia. Na krku sa mi hompáľala žltá menovka, a mala som chuť ju strhnúť a odhodiť preč. Potom sa jednoducho vypariť. Ale nemohla som to spraviť.

Sľúbil si mi, že ma každý deň rozosmeješ. A teraz som kvôli tebe na pokraji sĺz.

Z úst mi každú chvíľu unikali tiché vzdychy. Triasli sa mi ruky; rozmýšľala som nad všetkým a pritom mala úplne prázdnu myseľ. Na okolitý svet som sa pozerala zahmlene, akoby som to ani nebola ja, ale ktosi cudzí. Iná osoba v tele naivky.

Ledva som zaregistrovala, že chalani začali hrať. Znovu som sa ocitla na tom mieste, kde som bola s Paulom. Horko–ťažko som pretlačila aj druhý reprák k tomu jednému, potom sa vyšvihla nahor a zaujala pozíciu mŕtvoly na bruchu.

Pod líce som si vopchala zloženú mikinu, a snažila sa ignorovať zvuky doliehajúce ku mne. Bolo to nemožné. Všetko okolo mňa pulzovalo a vibrovalo. A tie hlasy. Pritlačila som si ruky na uši; akoby som to vôbec mohla zablokovať.

Neviem, koľko som tam tak ležala. Muselo to byť niekedy v polovici koncertu, stratila som pojem o čase. Ale začula som, ako sa ku mne náhlia kroky.

„Louisiana,“ počula som niekoho zalapať po dychu.

„Čo tu robíš, Niall?“ zamrmlala som, stále so zatvorenými očami.
„Ana.“

Pomaly som sa zdvihla a otočila sa; Niall sa rukou držal jedného repráku a prudko sa mu zdvíhal hrudník.

„To nie je vtipné. Prestaň sa so mnou zahrávať,“ poznamenala som chladne.

Podlomili sa mu kolená a až teraz som sa poriadne prizrela jeho tvári. Ústa mal jemne pootvorené, a v očiach sa mu zračila jediná emócia. Panika. Na zemi sa skrútil do polohy embrya a objal si kolená rukami.

Zliezla som dolu a skoro sa potkla o vlastné nohy, ako som sa snažila k nemu dostať.
„Preboha Niall. Čo je? Čo sa deje?“

Položila som mu ruku na plece a on vzhliadol hore. Oči mal zastrené slzami, odrážalo sa mu v nich matné svetlo jedinej žiarovky, čo visela zo stropu.

„Nemôžem... dýchať.“

Potlačila som ho hore, nech sa chrbtom opiera o stenu a kľakla si pred neho. „Sústreď sa na pľúca. Som tu s tebou. Zhlboka sa nadýchni... a vydýchni,“ upokojovala som ho a o chvíľu sa za mnou objavili ďalšie kroky.

„Liam! Niall... ja...“ nevedela som sa vykoktať.

„Panický záchvat? Bože, toto sa nemalo stať...“ zamrmlal si viacej pre seba.

Niallovi sa vtedy celé telo úplne roztriaslo. Dlaňou sa oprel o drevenú dlážku a druhou mi zovrel predlaktie. „Nadýchni sa... no tak, Niall.“ Vlasy mu spadli do čela a ja som mu ich jemne odhŕňala, potom som si všimla cícerok potu, čo mu tečie po spánku. Slzy, čo sa mu nazbierali v očiach sa mu pustili po lícach. Nemohla som vystáť ten pohľad.

„Liam... urob niečo!“

„V šatni by mal mať lieky. Zostaň tu s ním, ja sa hneď vrátim.“ Vybehol von a ja som sa otočila späť k Niallovi. Nadvihla som mu bradu.

„Počuješ ma? Sústreď sa na moju tvár a dýchanie. Bude to v pohode,“ opakovala som, no jeho triaška neustávala. Potiahla som ho ku mne a nasmerovala ho tak, aby si hlavu opieral o moje plece. Silno som ho objala. „Som tu s tebou,“ šepkala som.

Keď sem vbehol zadýchaný Liam s lekárskym tímom a ostatnými za pätami, tričko som už mala premočené slzami, ale bolo mi to jedno. Už mi bolo aj jedno, že som naňho bola pôvodne naštvaná. Hlavne nech je v poriadku.

Odtiahli ho odo mňa, mohla som sa iba prizerať, ako mu dávajú tabletky a jemu sa telo pomaly upokojuje. Prestali mu tiecť slzy, no stopy po nich sa mu stále leskli na lícach.

„Kedy sa to stalo?“ spýtala som sa Liama, ktorý potichu stál vedľa mňa.

„Uprostred pesničky... prestal spievať a bez pohybu pozeral pred seba. Potom sa rozbehol preč.“
Zovrelo mi hruď. „A... je to bežné?“

„Naposledy mal záchvat paniky pred tromi mesiacmi. Ale áno, odkedy sme boli v X–Factore, je to bežné.“
„Bože,“ šepla som zničene a zaborila si tvár do dlaní. „Asi som to ešte zhoršila. Keď sem prišiel, myslela som si, že si chce zo mňa vystreliť. A potom sa zrútil na zem...“

„Ana, nie je to tvoja vina. Pomohla si mu len tým, že si tu s ním bola. Bude v poriadku.“
Nemala som silu na nič iné len prikývnuť.

Ešte stále mi však hruď zovieral strach. Nie o seba. O neho. Niall.

Maruš zase môj mozog donútila premýšľať (už teraz je v biednom stave, nepotrebujem ešte aj toto!!:D), lebo mi dnes povedala, že však Louisiana je úplne zdravá, teda aspoň sa tak chová. Uvedomujem si to a ospravedlňujem sa, že nepíšem o tom, ako leží na smrteľnej posteli, ale naozaj nemám skúsenosť s touto chorobou (*le klop), sooo, objaví sa to tam až neskôr:) a som príliš lenivá spraviť si nejaký research v Googli, dajte mi čas:D nevadí to, či? lebo ak by ste chceli aby každú časť odpadávala alebo niečo, napíšte mi:D:))
A kto mi ešte nelajkol Facebook Page? Vždy keď pridám časť alebo článok, to tam okamžite vycapím, tak máte aspoň trochu prehľad;))

loove ya♥