Life Goes On 31.

Jednou z nevýhod toho, že vám niekto napíše polovicu časti je, že potom vás ten dotyčný otravuje, až pokým neskončí na blogu. Konečne jedna poriadna časť, ktorá sa mi páči, pretože mi pomáhala moja Maruška. Čo by som bez nej robila?:)

Will

S.O.S. Znela moja prvá SMS–ka, ktorú som naťukala v tú istú sekundu, ako som ju poslala.

Spíš?  Znela tá druhá, pretože sa mi nechcelo čakať na odpoveď.

Letím za tebou. Bola v ten večer posledná správa, s čistého odhodlania porušovať pravidlá.

Ľudia sa od nepamäti riadia heslami, ktoré používajú ako obhajobu, keď spravia niečo, za čo sa hanbia. Čo nemali. Nikto nie je dokonalý. Zúfalé myšlienky si vyžadujú zúfalé činy. Pravidlá sú na to aby sa porušovali. V skutočnosti som nebola výnimkou. A on mi chýbal tak veľmi, ako keď malému školákovi zdochne obľúbená oranžová rybička v akvárku, ibaže oveľa, oveľa viac.

Preto si nemyslím, že som rozmýšľala keď som si na hlavu naťahovala krikľavo modrú vlnenú čapicu, ktorá bola kde-tu zatrhnutá a trošku ožmolkovaná. Asi som sa tvárila, že nijakú Claru, ktorá ma neskôr zabije a nijakého Daniela, ktorého by som inak o chvíľu zabila ja, nepoznám. Ani keď som si narýchlo zapletala vrkoč z mrkvovo oranžových vlasov a klikala na ikonu zabookovať letenku , ani vtedy som si nepripustila následky, o ktorých som s určitosťou vedela. Proste som len nahádzala to málo vecí, ktoré som potrebovala do tašky, rozlúčila sa s akváriom tróniacim na stole a utekala. Pred sebou samou. Pred mojou manažérkou. Pred depresiou, ktorá sa na mňa pomaly valila.

Pár sekúnd pred tým, ako som si v lietadle prestavila telefón na režim lietadlo mi prišla odpoveď: Radšej sa nič nepýtam. Si blázon. S úškrnom som odpísala, že má pravdu. Stačí ak ma vyzdvihne.

...

Keď o mňa prvýkrát zavadil očami, nemohol uveriť že som to naozaj ja. Mračil sa, pričom sa mu na čele sformovalo pár vrások. Nedočkavo som zrýchlila, ceriac na neho všetky zuby. Áno, bola som strapatá, z vrkoča mi trčali oranžové pramienky, čapicu som mala na krivo a líca červené po tom, ako som sa zobudila, ale ten úsmev bol môj. Aj rozžiarené oči.

„Chýbal si mi.“ Hodila som sa mu okolo krku stískajúc ho celou mojou obdivuhodnou mravčou silou, postavená na špičkách, aby som dočiahla. Vyhodil si ma do náručia a ja som mu vlepila pusu na roztomilú jamku v jeho líci.

Na tvári nemal ani náznak nejakého úsmevu a ja som preto našpúlila pery a odstúpila od neho. „Čo si to spravila?“ vydýchol.

„Ako čo myslíš? Lebo som toho spravila dosť veľa. Kričala na Claru, potom ona na mňa, potom tam bol Daniel a tuším som plakala. A potom si mi chýbal, preto som ušla sem. A nevedia o tom ani rodičia, ani nikto, takže mám prúser. Obrovský,“ vyratúvala som na prstoch, a on sa stále viac a viac mračil.

„Vlasy,“ zamrmlal napokon a medzi prsty vzal koniec môjho zapleteného vrkoča, čo bol prehodený cez plece.

„Maskovanie, chápeš. Som tvoja nová priateľka... hm, Hermína.“ Nadšenie zo mňa neopadávalo, napriek jeho kyslému výrazu. Bola som príliš hyperaktívna, hoci bola asi jedna v noci a v očakávaní pučila na Harryho oči. Tvár mu konečne preťal úsmev a teraz ma pritiahol tesne k nemu.

Sklonil sa na moju trpasličiu úroveň a zastal tesne pred mojimi perami. „Hermína je otrasné meno. A na tú oranžovú si možno zvyknem,“ zamrmlal, a nestihla som odpovedať, keď pery pritisol na moje. Postavila som sa na špičky a ruky si zaborila do tých tmavých kučier, o ktorých som celý mesiac snívala.

„Splníš mi jedno želanie?“ Spýtala som sa, keď sme sa odtrhli, prepletajúc si s ním prsty. Druhou rukou som zvierala tašku, čo som predtým zhodila na zem a on ma pomaly začal viesť z letiska.

„Čokoľvek si budeš priať.“ Pritiahol si ma k boku a cez tenký sveter ma pošteklil pod rebrami.

„Som strašne hladná.“

„Ďalšia zastávka McDonald’s,“ žmurkol na mňa.

Všetko na mňa pôsobilo tak nereálne a pritom... správne. Harrymu som na hlavu natiahla kapucňu, po pripomenutí, že by sme mali byť asi viacej maskovanejší. Záležalo mi na tom, hoci doma som konala absolútne impulzívne. A za všetko viním Stylesa. Telefón sa mi znovu rozvibroval v taške, tak som ho tentoraz úplne vypla a sústredila sa na Harryho vedľa mňa.

Taxíkom sme sa odviezli do centra a potom šli pešo. Držali sme sa ako o život, občas zastavili, aby si venovali takú tú správnu francúzsku pusu. Chladný nočný vzduch mi prenikal pod kožu, ale mala som svoj osobný radiátor. Nechcela som vidieť nočný Paríž, Eiffelovku, alebo hocijakú inú turistickú atrakciu, stačilo mi žlté vysvietené M a tácka plná jedla.

Akurát že inteligentný Harry nemal potuchy, kde sme. Po pár neúspešných pokusoch pýtať sa nejakých Francúzov, kde sa nachádza McDonald‘s, sme to vzdali. Naše potulky po nočnom Paríži skončili v ďalšom taxíku, a tento nás už dopravil priamo pred vysnívaný cieľ.

Harryho som odpravila do nazadnejšieho kúta a potom pred ním pristála so širokým úsmevom a našou večerou.

„Chýbala si mi,“ vzdychol Harry už asi po tretíkrát, a sledoval, ako sa napchávam svojím hamburgerom. Ak odo mňa neušiel, keď mi z úst trčal kúsok šalátu a bradu aj prsty som mala celé od majonézy, mala by som mu zatlieskať.

Potom som sa tak úžasne kultivovane poutierala a vypadli sme. Mohli byť asi tak tri v noci, a život v Paríži bol rozbehnutý. Turisti sa ešte stále túlali po vonku, a domáci brázdili všetky zašité uličky, kde stvárali zločiny, na ktoré im nikto nepríde. Nebolo to tam až také prívetivé.

Tašku som zavesila krížom cez hrudník a potom vyskočila Harrymu na chrbát. „Nechcem sa tam vrátiť,“ spievala som si so smiechom, hlava v oblakoch.

Harry si sadol na trávu a potiahol ma za členok. „Somár,“ vytkla som mu na oko urazene, no potom som aj tak vyprskla, až som ho opľula na nose.  „Prepáč mi to.“ Utrela som mu malé kvapky slín mojou fialovou šatkou a oprela sa mu o plece. Ruky oblapil okolo mňa, a celé moje telo si pritiahol bližšie do lona. „Mala by som ti niečo povedať...“ vzdychla som si nakoniec. Áno, dobrá nálada je prchavá. Asi ako dúha.