pondelok 1. júla 2013

Life Goes On 32.

Heey, konečne tu máme časť:) Vďaka, múza:-*


Will

Keď som bola malá, mojím snom bolo presláviť sa. Pohybovať sa v biznise, kde bola moja mama aj otec. Brat zostal čiernou ovcou rodiny, a mne sa to nejakým spôsobom podarilo. A teraz by som dala čokoľvek za obyčajný život obyčajnej osemnásťročnej baby. Robím čo ma baví, to je jasné, ale už netúžim po neustálej pozornosti. Moja tvár vycapená po časopisoch a bilboardoch, hlas ma straší z každej rádio stanice a pritom môj život ešte len začína. Malá Will Nicholsová, vystrašene stojaca v svetle tých žiarivých reflektorov, namierených priamo na jej tvár.
V tejto brandži je to buď všetko alebo nič. Pred rokom som vsadila na všetko. Teraz si želám, aby som si vybrala radšej nič. Nesťažovala som sa na obdobie s Harrym, to bolo možno to najlepšie, čo sa mi mohlo stať, ale skončilo príliš rýchlo. Nastalo príliš veľa zmien, a ja som to nestíhala sledovať. Svet okolo mňa sa krútil a točil, a pritom nebol zladený s rytmom mojich myšlienok.
Na dennom poriadku bolo dostávať nenávistné správy od každej druhej Directionerky, ktorá mala pocit, že chúďa Harry má zlomené srdce. Stále sa to vyťahovalo a riešilo a pitvalo a Clara bola šťastná. Nikto sa neobzeral na mňa. Hlavne, že sa mi dostávalo pozornosti a moje meno svietilo vo všetkých rebríčkoch na popredných miestach.
To všetko som povedala Harrymu. Že už nevládzem. Že na to nemám. Že sa mi to nepáči. On si potom ľahol na chrbát a privinul si ma na hruď. Počúvala som tlkot jeho srdca, to moje vyplašené vlastnými myšlienkami sa pomaly upokojovalo. Ruku mi zaboril do vlasov, druhou mi prechádzal po chrbte a ja som sa nechcela hýbať. Oči sa mi pomaly zatvárali, a keby ma Harry nebol o chvíľu postavil, určite by som tam zaspala.
Omámení únavou sme sa dostali späť do hotela. Zadným vchodom sme sa prešmykli k výťahom, a potom na Harryho poschodie. Niekde pomedzi únavou spomalenými myšlienkami som si uvedomovala bolesť pri bedrovej kosti. Áno, menzes bolí. Pomaly som si vzdychla a zakvačila sa o pevnú postavu vedľa mňa. „Chcelo by to termofor.“ Zašepkala som a on sa zachechtal. Vedel, koľko bije.
Už sme boli skoro pri izbe, keď z dverí oproti vykĺzla malá postava. Zabuchla za sebou dvere a potom sa otočila k nám.
„Ana?“ spýtal sa Harry prekvapene a opatrne podišiel bližšie k nej. Zvierala si pravý bok a hrudník sa jej prudko dvíhal. „Čo sa deje?“
„Idem... za Paulom,“ vytisla zo seba s najneuprímnejším, najboľavejším úsmevom aký som kedy videla a pustila sa dolu chodbou. Akoby mala kŕč v sánke. Akoby mala celé telo v jednom kŕči. A ten kŕč strašne bolel. Obaja sme ju nasledovali, naše rýchle kroky hneď dobehli tie jej neisté. Zapotácala sa a musela sa zachytiť steny, aby nadobudla stratenú rovnováhu. Priskočila som k nej a chytila ju za plece. Pod rukami som pocítila trčiace kosti a pri pohľade na jej vyblednutú tvár ma myklo. „Určite si v poriadku?“ Zovrela pery a pokrútila hlavou, potom sa chrbtom oprela o stenu. Podlomili sa jej kolená a zviezla na zem, ja som v panike pozrela na Harryho. „Choď pre Paula!“
Zviezla som sa k nej, opatrne chytajúc jej studenú dlaň. Ana sa stále držala za bok, a spod zavretých viečok jej unikla jedna slza. Nevedela som, čo robiť. Opatrne som jej odhrnula vlasy zo spoteného čela a vystrašene na ňu hľadela. „Bude to v pohode,“ šepla som, a tým uisťovala skôr seba ako ju. Dokázala som však myslieť len na to, ako sebecky sa sťažujem na bolesť, ktorá je asi len mravcom v celom šírom svete, oproti tej Aninej. Na to, že sa pokúsila o úsmev, aj keď je jej tak strašne zle. Na to, nech neodchádza.
O chvíľu sa zjavil Paul spolu s Harrym a Ana vzhliadla hore. Oči sa jej leskli od sĺz a spodná pera triasla. „Asi by ste... mali zavolať sanitku,“ povedala potichu a potom znovu zavrela oči.
Paul hneď rýchlo vytočil číslo na pohotovosť.
„Mohla by si prejsť dolu?“ spýtal sa jej potom, a ona sa skúsila postaviť, no nohy mala slabé. Preto si ju Paul vyhodil do náručia a náhlil sa k výťahom. Ja som jej zvierala ľadovú ruku a v obavách si hrýzla do pery.
Netrvalo dlho a zvonku sa ozvalo húkanie sanitky. Akoby v spomalenom zábere som sledovala ako dnu nabehli zdravotníci a Paul položil Anu na nohy. Neudržala sa však. Pribehli k nej, ona zatvorila oči a znovu sa zviezla na zem. Obraz, ako sedíme s Anou samé dve, vo veľkom hoteli, opreté o stenu, pri jej bolestiach, ma bude strašiť veľmi dlho. Nič nie je fér. Naozaj.

6 komentárov:

  1. HO-LY SHIT! To čo má toto znamenať ? AVE múza! To je, vážne skvelé. Ty ma neprestávaš udivovať. Popisy ma dokopali ako vždy, k tomu aj s kopačkami ma pekne priklincovali k zemi a mne neostali slová. Ja neviem čo povedať, asi len to, že sa teším na ďalšiu. Ú-ŽAS-NÉ! Luv ♥ xxxx

    OdpovedaťOdstrániť
  2. o moj bože :O toto je dokonalé :O ale .. ale.. ale ..joj.. ona nemože umrieť.. :( no teda nemusela by :) neskutočne sa teším na dalšiu :) dookonalé to je :)))

    OdpovedaťOdstrániť
  3. A múza je samozrejme kto?! :D No Mariettočka!!! :D nemáte za čo dievčence :*

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Híííííí!
    Ak ju zabiješ...
    Prečo akurát teraz?! Keď to vyzeralo, že je všetko v pohode? :(
    Aha, už viem. To bol zámer.
    Kristepane, normálne mi až zle prišlo. -.-"
    Ja nechcem, aby sa to stalo, ale na druhej strane zase viem, že to príde. No aspoň nech sa rozlúči s Horanom! A nech si splní všetky želania, nech je to také gýčové, ale ja budem mať srdco na mieste! Lebo tak to má byť. Fňuk. *psie oči*
    Naozaj ju nemôžeš zabiť teraz. Ešte prežije, že? Že?!

    No, moje presvedčovacie schopnosti sú očividne nahovno, takže sa nechám prekvapiť radšej. :DD
    A až teraz si uvedomujem, ako mi Will v tejto poviedke chýbala. :3
    *NechSaStaneČoSaStaneBudemMusieťČítaťĎalejHaha* *Aďka* xx

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Chudák Ana, bolí ma to aj za ňu :((
    Tentoraz nie sú dôležité chvíľkové depky, niekto to má vážne, vážne ťažké...
    Len nech jej bude lepšie. Kvôli Niallovi. Kvôli sebe.
    Nesmieš to ukončiť smrťou, to neprichádza do úvahy, slečna :) Je jasné, že sa nestane zázrak a rakovina bude razom fuč ( aj keď to by ma potešilo ), ale aspoň nech ju prežíva bez toľkej bolesti :/
    Inak, vrátiť sa ku Will bol veeelice dobrý nápad, ju milujem rovnako ako každú postavu v tvojich poviedkach :))
    Pochváľ múzu :D

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Pekne ďalšiu janča

    OdpovedaťOdstrániť