Life Goes On 33.

Prepáčte. Len toľko:) Extra dlhá časť, také trošku vynahradenie, budem sa snažiť písať viac, sľubujem:))

Will

Keď ťa hodia do rieky, kde plávaš na jednej vlne s lekármi, sestričkami a ľuďmi, ktorí bojujú o život zrazu pochopíš, prečo je takým ľuďom a ľuďom, ktorí ľúbia takých ľudí dovolený sentiment, plač, depresia či slová o tom, ako nikdy nezabudnú. Je to niečo ako ich navždy, na ktoré sa spoliehajú. Tak zo strachu.

Alebo len preto, že už teraz myslia na to, ako im bude ich skazený život chýbať. Bolo ich tu veľa, no mohla som sa obracať na akúkoľvek svetovú stranu, nikde som nenašla tie pozitívne úsmevy, ktoré sú vo filmoch o onkologických pacientoch. V takých filmoch sa lúčia so svojimi blízkymi s úsmevom na perách a hovoria si, že prežili dobrý život. V normálom živote to tak nie je. Sadla si sem apatia. V nemocniciach sa jej určite skrývalo dobre, zaliezla do kútov, pod postele a potom sa zozadu zakrádala k ľuďom, čo prišli povedať svoje zbohom.

Ja som však nebola pripravená povedať zbohom. A napriek tomu, že som nebola nejako príliš veriaca, s prekríženými prstami som prosila niekoho tam hore, aby som ani nemusela. Ešte nie.
Mám pocit, že niekde medzi telefonátom s popovými hviezdami, ktoré musia lietať Ana-NeAna a poslednými slzami z únavy, som prestala rozmýšľať. Veď prečo by som mala?

Myslieť stále na horšie a horšie veci naháňalo strach tak veľmi, ako to vyčerpávalo. Akoby som ležala na tom lôžku ja, nie Ana. Alebo jej karikatúra. Všetko sa to vyparilo do toho hnusného nemocničného vzduchu. Kútiky úst sa jej otočili dolu, a žiarivé oči zostali väčšinou zatvorené. Ak sa aj náhodou otvorili, nezachytila som ani náznak tej iskry, ktorú tam mala, keď som ju videla po prvýkrát.

Pár dní som hľadela na zúbožené telo, stále v jednej vodorovnej polohe, ako spí a infúzia s niečím príšerne silným sa jej cez desivú ihlu vlieva do tela. Nedokázala som presvedčiť samú seba, že to je len voda, ktorú nemôže prijímať normálne. Na dlani jej trčali všetky žily, miesto kde sa to končilo a začínala sa Ana, okupovala modrina.

Veľká, fialovo–zelená. Občas, keď už som vážne nevládala, som si v bdelom stave predstavovala ako tá modrina rastie a šíri sa, všetkými Louisaninými končatinami a celú ju pohltí. Aj preto som vypla.

Ako šialenec, jeden z tých ktorý ani nežmurkajú, len hľadia na obrázok, ktorý si nakreslili. Tento obrázok som si však nenakreslila ja. Posplietal si ho akýsi obrovský pavúk, ktorého nikto nevidí, no on si aj tak pletie pavučinky našich životov. Pavučinky, ktoré tenkými vláknami tvoria tú našu mozaiku. A tú by sme si mali upraviť sami. Doplniť chýbajúci kúsok, alebo vytrhnúť ten, ktorý tam nechceme. Ja som mala chuť vyškriabať tento obraz vypálení v mojej sietnici, spáliť ho a potom rozhodiť po zemi.

Škoda, že som nemala na výber, iba monotónne zízať buď na posteľ, alebo do rohu, kde bol taký maličký pavúk. To nebol ten, čo splieta osud. Ale mala som pocit, že práve v ňom odpočíva tá apatia. Neviem na koho ešte čakala, ale na mňa sa nalepila asi tá spod postele.

Pretože miera mojej nespavosti sa rovnala času, ktorý prespala moja kamoška Ana. A ona spala veľmi veľa. Vraj ju to uzdravuje. Niekedy na pár minút otvorila oči, no potom prišla jedna z tých nesympatických dám v modro-bielej rovnošate, pokrčila svoje čelo plné nepekných pórov a uspala ju znova.
Vyžmýkala som si starú zažltnutú nemocničnú plienku, ktorá dávno nebola jemná, pretože bavlnu zničilo pranie v chémií a s povzdychom som sa pozrela na človeka, s ktorým som tu ostala sama. Asi mi tú handru požičali z pôrodnice.

Keď mi zdravotná sestra ukazovala, ako sa ošetrujú preležaniny iba som na ňu zúfalo hľadela. Aj na to, o čom mi povedali, že sa to začne šialene šíriť ak Ane nebude lepšie. Darmo, osem dní v jednej nemenej polohe spojených s Aninym krehkým telom si vypýtalo daň.

„Prečo to nemôžete robiť vy?“ Spýtala som sa jej vtedy vyplašene. Hnev jej stúpol do tváre, dostala som rovnako hnusnú odpoveď aké hnusné boli tie rany.

„Pretože to nemám v náplni práce, slečna. Buďte rada, že vám vôbec ukážem ako na to.“ Chrstla mi tie slová do tváre a plienku odhodila do nádoby, až to šplechlo. Na moje džínsy. A ja som mala chuť plakať. Zdalo sa však, že všetky tie slzy vsiakli niekam do tých depresívnych bielych stien.

Opatrne som jej zdvihla ľavú ruku a pod lakťom starostlivo prikladala kus látky na purpurovo-fialovú hnisavú ranku, ktorá rástla. Jednu z mnoha. Keď to dorobím, opakovala som si, keď to dorobím oni jej ich obviažu, oni to všetko dajú do poriadku, oni to všetko vyliečia, oni ju postavia na nohy. Musia.

Prikývla som sama sebe,  aj ja musím predsa dodržať svoju časť nevyslovenej dohody. A tak som sa pozerala na tie rany, chladila ich a máčala a vážne nevedela aký prívlastok im dať.

Všetky synonymá slova strašidelný mi došli. Asi preto, že strašidelné tu bolo všetko. Aj ticho za plexisklami. Aj trocha otlačenej krvi na mojom bielom svetri s gombíkmi. Dokonca aj Ana.

Svetová hviezda Will Nicholsová niekam ušla, zakryla si uši a kričala. A tá nová, čo tu zostala, nechcela aby sa vrátila. Nech si kričí. Roniť slzy zúfalstva a bezmocnosti môže aj bez nej.

Zdvihla som hlavu. Prišiel doktor. Za ním húf sestier... už je dobre, už sa nemusím pozerať na jej preležaniny. Oni jej ich obviažu, oni to všetko dajú do poriadku, oni to všetko vyliečia, oni ju postavia na nohy.

Ana

„Will? Wilhelmina.“ Harry triasol plecom veľmi hlboko spiacej osoby s oranžovými vlasmi. Páčili sa mi. Aj keď som nevidela tak, ako by som chcela, osoby som rozpoznala. Nepohla som sa. Strnulo som ležala v tej polohe, z ktorej by som sa sama nepohla, ani keby som chcela.
„Hej, láska. No tak, vstávaj.“ Pobozkal ju na líce a ona sa prebrala. Ja som bola potichu, vo svojom svete, vlastným pohľadom sledovala dianie.
„Ty si tu?“ Pretrela si oči päsťami a on sa zasmial. Kreslo v ktorom bola poskladaná bolo tvrdé, určite sa jej nespalo dobre. Asi po prvý raz som ju videla vôbec spať. Nevedela som, čo si myslieť o tom, že zostala so mnou. Ani som nemala silu povedať jej, že jej ďakujem. 
„Prišiel som špeciálne za tebou. Vezmem ťa domov.“ Kučery mu vytŕčali spod tmavomodrej čiapky, ktorá odhaľovala čelo a umožňovala hľadieť mu do očí, kde sa mu odzrkadloval jemný úsmev.
„Dobre.“ Bolo všetko čo mu na to povedala. Potom vstala a on ju objal. Tuho, silno, úplne krásne. A mňa pichlo pri srdci. Od žiarlivosti? Nechcela som Harryho. Iba... niekoho. Aby bol so mnou. Vtedy si Will všimla, že som hore.
„Ako sa cítiš?“ Stúpla si k posteli a ja som sa slabo usmiala. Suché pery mi popraskali a v ústach som pocítila kovovú príchuť krvi.
„Ako mucha.“ Odvetila som prvú vec, ktorá ma napadla a privrela oči pod kŕčom miernej bolesti. Všimla si to. Musela sa veľmi sústrediť aby vôbec počula moje chrapľavé šepotanie.
„Doktor povedal, že to bude čoskoro dobré. Iba si spravila chybu, keď si odmietla liečbu.“ V duchu som sa opäť usmiala, keď to nešlo inak. Mala som veľmi málo síl, vlastne som nemala žiadnu, preto som jej nepovedala to, čo som vedela.

Že ju oklamal. Že viem, prečo to bolí, no nechcem to sformulovať do slov. Že som sa naučila neveriť dospelým, ktorý mali v zásobe kopy podobných viet. Lebo oni si to najhoršie nechali pre seba, mysleli si, že to dokážu vyriešiť poza môj chrbát bez toho, aby ma tým zaťažili.

A čo som sa dočítala v tých letákoch, ktoré mi napchali do rúk, keď som bola prvýkrát diagnostikovaná? Dôležitá je spolupráca pacienta s lekárom. V tomto prípade by to viac pomohlo opačne.

Harry zozadu objal dievča, ktorému budem veľmi dlho vďačiť za to, čo kvôli mne nechalo v tejto nemocnici. Vedela som, že to pre ňu nebolo ľahké. Možno to bolo horšie, než pre mňa. Keď som na tých pár momentov otvorila oči, vždy tu bola. V očiach však mala vzdialený pohľad, a ja som vedela, na čo myslí. Ani jedna sme to nevyslovili nahlas.

„Potrebuješ ešte niečo, Ana?“ spýtala sa jemne. A ja som chcela povedať, že áno... niečo špecifické. Ale než som stihla, zatvorili sa mi oči. Proste som zaspala.