Life Goes On 34.

Just procrastinating everything... A potom že cez prázdniny toho stíham ešte menej než cez školský rok.

Zbožňujem vás dievčatá, ďakujem za komentáre:) Pýtali ste sa, že kde je Niall, tak nech sa páči:))

enjoy♥

Will

Naučila som sa, že s osudom sa netreba zahrávať. Hlavne vtedy ak váš osud chodí a rozpráva a volá sa Clara. A ešte keď vie čítať predné strany všetkých magazínov. Na prvý pohľad by ma nikto podľa tých oranžových vlasov nespoznal, ale do tváre mi bolo vidieť celkom dobre. A bolo to vonku.

Nevrieskala veľa. Myslím, že skôr rezignovala. Dostávalo sa mi pozornosti a to bolo hlavné, to jediné ju zaujímalo. A ešte trochu to, že som mala byť zatvorená v štúdiu a namiesto toho si vzala neplánované voľno.

Ja som zdvihla hlavu, ignorovala médiá a hrala sa na silnú, nezávislú Will, ktorá určite neprenasleduje Harryho Stylesa na svetovom turné. Ha.

V polovici tretieho týždňa Aninho pobytu v nemocnici sme to otočili, a vrátili sa späť do Paríža. Mali ju pustiť, no stále som nevedela jej rozhodnutie. Bála som sa. Mohla sa vrátiť domov. Mohli jej tú zaťatú hlavu napchať liekmi a možno by jej bolo lepšie. Ale doktori asi neliečia tvrdohlavosť na počkanie.

Z nemocničného zápachu sa mi dvíhal žalúdok. Prinášal nepríjemné spomienky, a celkovo som sa desila, v akom stave Louisianu nájdeme. Ak ju vôbec nájdeme.

„Som si istá, že to bolo tadiaľto,“ potiahla som Harryho za ruku. Tenisky šúchajúce o podlahu vydávali piskľavé zvuky, no úplne sa stratili v ruchu okolo nás. Potisla som dvojkrídlové dvere a ocitli sme sa v oveľa menšej hale, kde nikto nepostával a panovalo tam úplné ticho.

„Eh, určite?“ pochybovačne sa spýtal, zatiaľ čo ja som vytrvalo kráčala dopredu. „Myslím, že by sme tu nemali byť,“ zašepkal, no jeho hlas sa aj tak odrazil od mĺkvych stien.

Prudko som zastala. Harry mi štuchol do boku, aby zistil môj dôvod. Pristúpila som bližšie k plexisklu pred nami a ukázala prstom dopredu. „Pozri.“
Boli tam bábätká. Ležali v oddelených postieľkach na sterilných bielych návlečkách a ticho odfukovali. Myslím, že v tej chvíli som sa premenila na mláčku pri Harryho nohách. Omotal ruku okolo môjho pásu a obaja sme očarene sledovali detské tváre. Ani neviem kedy mi z úst unikol tichý vzdych, ale o chvíľu sme obaja achkali a ochkali s nosmi prilepenými na skle, vytvárajúc na ňom malé krúžky našimi dychmi.

Môj žalúdok bol však skrútený do uzlu, a ten uzol ešte do menšieho. Do očí sa mi nahrnuli slzy a vzhliadla som na Harryho. V tej chvíli mi čítal myšlienky.

„Ja viem,“ prikývol.

Nemal šancu povedať viac, keď z dverí na druhej strane chodby vybehla sestrička v uniforme a niečo na nás zakričala po francúzsky. Harry na ňu nechápavo hľadel, zatiaľ čo ja som ju sledovala so zovretými perami a silou vôle držala slzy v očiach.

„Hľadáme–izbu–číslo–394,“ divo gestikuloval Harry a na prstoch jej ukázal čísla.

Sestrička prekrútila očami. „Na tomto poschodí?“ spýtala sa po anglicky, a mne sa na tvári objavil úsmev. Harry prikývol so zvesenými plecami a ona nás navigovala na opačnú stranu poschodia.

Z Aninej izby sa ozývali výkriky a smiech. Opatrne som hánkami zaklopala na dvere a jemne ich odchýlila. Ana sedela so skríženými nohami na konci postele a oproti nej na plastových stoličkách dve sestričky. Všetky držali v rukách karty, a keď sme vošli dnu, jedna zo sestričiek ich v panike hodila na zem. Ana znovu vybuchla do smiechu a veselo nám dvom zamávala. S vypleštenými očami som pozrela na Harryho.

„Nečakali ste, že by som v ruke mohla udržať aj jednu túto kartu, čo?“ uškrnula sa Ana.

Niall

Keď som sa vrátil do Aninej izby aj s plastovým kelímkom kávy, bol som prekvapený, že vidím Harryho spolu s Will. Rýchlo zapadla do prostredia, a potom sa už nikto ani nepýtal, čo s nami robí. Ja som jej stále vďačil za ten čas, čo strávila s Anou, keď som ja nemohol.

Pri zvuku otvorených dverí všetci pozreli na mňa a ja som ich obdaril slabým úsmevom. Ana už ležala na nadvihnutej posteli a videl som, že je opäť v bolestiach. Zaujal som miesto na kraji jej postele a ruku si položil na jej stehno.

„Zajtra?“ počul som Will a Ana slabo prikývla, potom sa aj s Harrym zdvihli; pri odchode ma potľapkal po pleci a Will mi postrapatila vlasy. Len čo sa za nimi zabuchli dvere, zhlboka som vydýchol a natiahol ruku, aby som položil kávu na nočný stolík.

Ana sa potisla doľava a tým urobila miesto pre mňa. Váhavo som ho zaujal a snažil sa nepreniesť ani trochu váhy na jej krehké telo. Moje myšlienky boli posledné dva týždne moje vlastné zbrane namierené proti nositeľovi. Ani jeden z nás chalanov nebol vo svojej koži, no na mne to bolo aj vidieť. V jednom okamihu som myslím aj plakal. Bál som sa. Neskutočne som sa bál, a cítil sa bezmocný. Nemohol som absolútne nič robiť.

Potriasol som hlavou a aby sa rozptýlil, preplietol nám s Anou prsty a palcom začal krúžiť po chrbte jej dlane. „Čo bude zajtra?“ spýtal som sa potichu a hlavu naklonil bližšie k Aninmu krku. Môj dych ju pošteklil na koži a videl som, ako ju striaslo.

„Pustia ma,“ povedala jednoducho a znovu nastalo ticho. Ona upierala pohľad na televíziu oproti posteli a ja som hľadel na ňu. Lícne kosti jej vystúpili ešte viac než predtým a pod očami mala tmavé kruhy, no stále to bola moja Ana. Zdvihol som si naše prepletené prsty k perám a priložil ich na jej hánky. To ju donútilo odtrhnúť zrak od obrazovky a zahľadieť sa mi do očí.

„Mám pre teba niečo,“ spomenul som si zrazu a skoro sa zrútil z postele, keď som sa snažil dostať sa k mojej taške pod ňou. Vyhrabal som odtiaľ Anin zápisník a s víťazoslávnym pohľadom jej ho vložil do ruky. Sledoval som, ako prstami prešla po čiernej obálke, potom pozrela na televíziu a naspäť na zápisník. Na tvár sa jej vkradol úsmev.

„Môžeš mi tam dopísať ďalší sen,“ otočila sa ku mne a oči jej na okamih zažiarili.

„Aký?“ zdvihol som obočie a lakťom sa podoprel vedľa nej.

„Chcem nadabovať animovanú postavičku,“ vyslovila pomaly a pohľad jej znovu preskočil k obrazovke. Spoznal som rozprávku Ja, zloduch, no nevenoval jej príliš veľkú pozornosť; sústredil som sa na Anu. Na oči jej sadal spánok. Pomaly sa natiahla a zápisník položila na nočný stolík za mňa, potom sa usalašila na mojej hrudi a ja som jej ruku položil na chrbát.

Niečo mi zamrmlala do trička. „Nerozumel som ti ani slovo,“ povedal som s úsmevom.

„Že mi chýbala tvoja vôňa.“ Telo sa mi otriaslo smiechom a druhou rukou som si prehrabol vlasy, potom aj tú položil na jej chrbát.

„A ešte vieš čo si želám? Aby si sa prestal hmýriť.“
Znovu som sa zasmial a zbadal, ako sa jej pokrčilo čelo. „Horan, niekto sa tu snaží spať.“ Nehovoril som nič. Nechal som ju, nech sa mi sťažuje, aký som nepohodlný, že jej je zima, a že ju moja vôňa nakoniec šteklí v nose. Jej mrmlanie sa napokon premenilo na pravidelné nádychy a výdychy.

Ani som jej nestihol povedať dôležitú vec. Že som rád, že je tam.