Life Goes On 36.

Well... asi sa s vami lúčim:) Zajtra dobaliť a vo štvrtok ráno odlietame, takže už nič asi nepridám:) Každopádne dúfam, že si užívate prázdniny a teplo, cestujete alebo ste vonku, kým ešte môžete:) 

Vidíme sa teda zhruba za dva týždne, možno sa môžete tešiť na nejakú extra letnú jednodielovku, loove ya guuyz♥

Vymenovala som mu všetky dôvody. Všetky dôvody prečo nechcem zostať, nemôžem zostať. A on mi odmietol kúpiť letenku. Vyhrážala som sa, že pôjdem pešo. Smial sa na mne. A ja som sa skoro rozplakala. Chcela som vidieť brata, otca, ale on ma svojimi slovami ukotvil po jeho boku. Aj keby som mala dosť sily nahádzať si veci do kufra, a potom ho za sebou ťahať celú tú diaľku až do Londýna, neurobila by som to. Už viac nie.

V tú noc som opäť spala v natriasajúcom sa tour buse, dýchala známu vôňu mojej prikrývky a našla taký malý kúsok, útržok vnútorného pokoja.

„Louisiana? Ana?“ niekto mi jemne potriasol plecom a ja som sa s hlbokým nádychom prebrala z ľahkého spánku. Rozoznala som siluetu vedľa mojej postele, a potom sa nadvihla na lakťoch, aby som na ňu lepšie videla. Ak je nejaká vec, ktorá premôže tmu, sú to práve oči. Doslova žiaria a preniknú cez ňu bez problémov.

„Čo sa deje? Koľko je hodín?“ zamrmlala som unavene a potlačila zívnutie, ktoré sa mi snažilo predrať pomedzi pery.

„Asi päť, a potrebujem sa s tebou rozprávať,“ zašepkala postava, a ja som konečne spoznala Niallov hlas. Horko–ťažko som sa posadila a posunula nabok, a Niall potom zaujal miesto vedľa mňa. Pošúchala som si oči, a nechcela nič viac, iba vrátiť sa pod prikrývky. Ale mohlo to byť dôležité. Drgla som mu do ramena, na znak toho, že má hovoriť a on pootočil hlavu, skúmal ma v prítmí. „Počul som názov jednej pesničky. Znel ‚Bude niekedy naozaj ráno?‘ A to ma donútilo premýšľať.“

„Takže si sa prišiel porozprávať o ránach?“ spýtala som sa potichu, moje slová sa zlievali dohromady a tentokrát sa mi nepodarilo zastaviť zívnutie.

„Ak je jeden človek na tomto autobuse, ktorému môžem povedať naozaj všetko a viem, že sa mi nebude smiať, si to ty. Prepáč, že som ťa zobudil,“ venoval mi slabý úsmev, ktorý som bola schopná rozoznať a začal sa posúvať k okraju postele, no ja som ho zastavila muším zovretím na jeho bicepse.

„V tom prípade sa cítim poctená. Prosím, pokračuj,“ vyzvala som ho. Oprela som si hlavu o jeho plece a nechala moje pery obtrieť sa o jeho pokožku. Zacítila som ako mu na nej naskočili zimomriavky.

„No... keďže nepoznám iné slová z tej pesničky, môžem premýšľať iba nad názvom a celý text môže mať úplne iný význam ale... celá tá otázka. ‘Bude niekedy naozaj ráno?’ Mám na mysli, že je to pravda. Je vôbec ráno, Ana? Pretože pre každé miesto na zemi je to niečo úplne iné, začína inokedy. Existuje niekde? Kde začína? Kde?“ vysypal zo seba a znovu pozrel na mňa, čakal na odpoveď. Ale ja ju vždy nemám. Odpoveď k tomuto mohla byť čokoľvek.

„Myslím, že ráno môže začať, keď ty sám chceš. Ten názov môže byť metaforický, alebo doslovný. Zinterpretuješ si to po svojom, Niall.“

Zostalo ticho. Na odhalené nohy mi začalo byť zima, usádzal sa mi na nich nočný chlad, preto som sa posunula bližšie k Niallovi, ktorý zízal do tmavého priestoru pred jeho nosom. Keď som prstom ťukla do tlačidla na telefóne, jeho žiarivé svetlo ma na chvíľu oslepilo a ja som ledva rozoznala čas. Štvrť na šesť. Autobus sa už nehýbal. Okolo nás bolo počuť iba pravidelné dýchanie a občasné chrápanie, hlavne z Louisovej postele. „Ana... už si niekedy videla východ slnka?“ spýtal sa šeptom.

Stačilo, aby sa usmial, a bola som jeho.

Neviem, kam sme kráčali. Ani neviem, kde sme boli. Krížom cez opustené parkovisko, ale tak, aby sme mali tour bus stále v dohľade. Ja zabalená v Niallovej mikine, ktorú som mu odmietla vrátiť, on si ma pevne pritískal k boku. Bola som jeho radiátor. Členky vytŕčajúce spod prikrátkych pyžamových nohavíc mi nedokázali zakryť ani tenisky, a to spôsobilo, že mi na celých nohách naskákali zimomriavky. Ale nepovedala som ani pol slova.

Nenašli sme žiadnu lavičku, a polovicu nášho výhľadu zakrýval košatý strom. Nič nebolo perfektné, či dokonalé. Niall si sadol do tureckého sedu na tvrdý asfalt posiaty malými kamienkami, a potom si ma stiahol do lona. Ani v tej chvíli som nič nehovorila.

Vsúkal mi studené ruky pod mikinu. Bruškami prstov pomaly krúžil po odhalenej koži na bedrových kostiach. Nový nával zimomriavok.

Ja som si dlane strčila do vreciek na bruchu, a nechala ho, nech si oprie bradu o moje plece; dýchala som jeho opojnú vôňu, z ktorej sa mi chcelo rozkašľať. Všade bolo ticho.

Každý v živote má takú chvíľu. Chvíľu, keď nezáleží na ničom, iba na tom, s kým tú chvíľu prežívaš. Nie je to moment hodný zachytenia foťákom, či slovami na papieri. Každý by ho však mal zažiť. Vtedy máš pocit, akoby ho nič nemohlo narušiť. Ani divoké škriekanie vtákov zo stromu, pri ktorom sedíš. Ani hlasné zatrúbenie auta z cesty len kúsok od teba. Tie zvuky proste potlačíš do úzadia, akoby niekto stíšil zvuk na televízore. Obrazy sa stále dejú pred tebou. Iba nepočuješ.

„Louisiana. P–pozri.“

A potom niekto stlačil pauznúť. Na malú chvíľu sa to prestalo hýbať. Slnko sa vynorilo z oblakov, ktoré zakrývali oblohu a prebojovalo si cestu na povrch. Vyhralo. Farby sa odrážali od mrakov, pomaly ich rozpúšťali a lúče slnka sa o chvíľu predierali cez konáre stromu a dočiahli až k mojim nohám. Jemne som natočila hlavu, aby som dovidela na Nialla.   

Zistila som, že na mňa hľadí a lúče slnka mu tancujú po tvári, prehlbujú jemné vrásky pri kútikoch úst a na čele. „Je to krása,“ povedala som potichu, skoro nepohla perami a s pohľadom stále upreným na neho. Prikývol, jeho brada hýbuc sa na mojom pleci a oči sa mu usmievali. Žiarili.

A než sa stihlo znovu stlačiť play, jeho nos mi drgol do môjho a ja som sa inštinktívne nahla dopredu. Obaja sme mali doširoka roztvorené oči a on hľadal v tých mojich nejaký náznak zaváhania. Opreli sme sa čelami. Srdce mi búšilo až v hlave, chcela som sa odtiahnuť. Ale niekto ma mal stále pauznutú. Jemne sa mi obtrel o pery, raz, dvakrát. Už som mala zatvorené oči, a on ma potom objal ešte pevnejšie a zaboril si tvár do mojich krátkych vlasov.

„Ľúbim ťa, Louisiana. Nezáleží na tom, že mi to nepovieš naspäť, mala by si to vedieť. Ľúbim ťa, a na tom sa nič nezmení. Budeš však musieť byť silná za nás oboch, pretože ja si nemyslím, že to zvládnem.“