Bonfire Heart.

Dostala som asi najlepšiu esemes ever, a ja vám ju sem aj dám, lebo ozaj.:D 

no uznajte.:D:)

Ale ani to nepomohlo k dostatočnej motivácii otvoriť Word, vzhľadom na to, že sa mi už druhý deň pletú písmenká. Som úplne vybitá. Baterky nefungujú, a nemám poňatia ako ich nabiť. Zatiaľ obmedzím počítač, lebo mi to asi dosť škodí, a následky ignorovania všetkých varovaní sa prejavujú. Blbé seriály, a tumblr, a všetky fanfictions, čo ma ničia.-.-

A vzhľadom na to, že s Maruš sme sa dohodli, že táto časť/časti musia byť premakané, pričom nechceme aby to trvalo asi mesiac, neviem, kedy sem pribudne ďalšia.:D:) Aspoň takáto krátka jednodielovka, nebojte, myslím na vás, a budem sa snažiť písať.♥

Najlepšia a momentálne stále dookola. A ešte Ed a soundtrack k Hobitovi, no môže to byť?♥

Izba v pekle, na ktorej dverách svieti len tvoje meno. Myslím, že takýto úvod by sa ti páčil.

Vlastne, poznám veľa vecí, čo by sa mu páčilo, od tých smiešnych gumených náramkov, čo vždy strácal, až po vôňu chlóru vychádzajúcu z plavárne. Ako sme stáli zboku tej ošarpanej budovy, pretože tam bola najvýraznejšia, a on sa nadychoval, no nikdy nevstúpil do vestibulu.

Ešte mal rád skoré rána a rozvidnievajúcu sa oblohu, ktorú pozoroval po prebdenej noci s rukami oblapenými okolo šálky s čiernou kávou. Vravieval: „To je ten najkrajší odtieň modrej,“ ale v skutočnosti sa pozeral na mňa, hoci som si bola istá, že na tvári nemám natretú farbu.

Potom ho nosil. Tričko s dierou pri leme na krku, ktorá sa tam objavila jeho nenápadným nervóznym hryzením do materiálu, a v odtieni, o ktorom sme obaja prehlasovali, že je presne ten náš oblohový. V skutočnosti bolo skôr do zelena, ako pleseň na obale syru Niva.

Mal rád, keď sme sedávali po tme za jedálenským stolom, zatiaľ čo jeho mama v kuchyni miešala zmes pomarančov, škorice a brusníc, a tá vôňa priniesla Vianoce už v októbri. Vždy by mi hladkal ruku, a potom by sa postavil a ja by som sa takým hravým tónom spýtala, kam sa chystá. „Do pekla, pravdepodobne.“ Ja by som sa zasmiala, tak smutne, zatiaľ čo mama by ho vyhrešila a potom ho capla varechou zozadu po hlave.

Vlastne som to niekedy nechápala. Alebo som aspoň predstierala, že tomu nerozumiem, aby som sa vyhla známemu štípavému pocitu a horkastej chuti v ústach. Predstavila som si, že sme uprostred čiernobieleho filmu, aké sme často pozerali, zatiaľ čo sme čakali kým hodiny odbijú päť tridsať a my sa posadíme na jeho hrubú parapetu, s pohľadom upretým na oblohu. Predstavila som si, že on je odetý v saku a kravate, na ktorej má tiež dieru, a ja mám na hlave obrovský klobúk, a biele rukavice. Podáva mi ruky, a otvára dvere, a hovorí, že ma miluje, kým mu ja odpovedám, že ďakujem. Na všetko. A potom som vybuchla do smiechu, pretože to bolo absurdné.

Spýtala som sa ho, že čo má teda najradšej. A on že, či na tom záleží. Ale spísal mi zoznam.

Mal rád zoznamy, čiernu kávu bez cukru a keď sa jeho mama smiala. Mal rád rozhovory o všetkom a o ničom, a keď na mňa štekal jeho pes pri bránke. „To on len tak, z lásky.“

A ešte korčuľovanie, hoci sa to nikdy nenaučil. Raňajky na večeru. Jeseň. Mapy a geografiu. Knihy v papierovej väzbe. Sherlocka Holmesa. Koledy uprostred júla. Tolkiena. Pink Floyd a Radiohead. Keď nemusel ísť do školy, pretože bol objednaný k doktorovi. Rifle s dierami na kolenách. Aj diery na tričkách, ktorými som bola znechutená z hygienických dôvodov. Keď som naňho kričala. A on sa so mnou mohol udobriť len tými jeho spôsobmi.

Ešte občas s jeho mamou sedávame v tmavej navoňanej jedálni, a čakáme, kým obloha nebude oblohovejšia. A kým to neprestane štípať, ako keď na otvorenú ranu nastriekaš dezinfekčný prostriedok.

Keby sa ma spýtaš, čo mám ja najradšej, nepotrebovala by som zoznamy. Stačilo by mi slovo. Teba.